2. Už si niekedy patril?
2. kapitola:
Zoznámte sa so Šestkou
Štvrtok, 28. mája
1998, 23:48
Matné sivé
a hnedé odtiene slabo osvetlenej chodby na piatom poschodí ubiehali
závratnou rýchlosťou. Hermiona mierila priamo do Núdzovej miestnosti. Mala
pocit, akoby sa jej myseľ zmenila na želatínovú kašu.
Z Dumbledorovej
pracovne vyšla s obnoseným bavlneným batohom, s ktorým tam určite
nevošla. Sotva cítila, ako sa jej na ľavej ruke pohojdáva maturitný klobúk. Stále
sa pokúšala spamätať z toho, čo jej práve Dumbledore predstavil ako
„poslednú možnosť“.
Bola tak ponorená
v tom chaose myšlienok, že sotva vnímala, ako sa v stene zrazu
objavili nepomýliteľné dvere Núdzovej miestnosti, sotva cítila, ako sa jej
studené prsty dotkli hladkej pozlátenej kľučky, a keď za sebou zatresla
dvere ani len nevzala na vedomie ďalších päť ľudí, ktorý neveľmi ticho čakali
na jej príchod.
TRESK!
„Vou, Hermiona!“ zvolal Ron Weasley, ktorý sa
tváril ako jeleň pred reflektorom, a uskočil pred spŕškou ďatelinového
piva z jeho rozbitej fľaše. Od zvyšných štyroch tínedžerov
v miestnosti sa ozval slabý potlesk a pár pozdravov. Nafúkaný ryšavec
sa prehnane uklonil, potom mu však pohľad padol na sklené črepy na teraz už
mokrej dlážke. Vyrovnal sa a potriasol hlavou, aby dostal strapatú červenú
hrivu z očí. Jeho preľaknutá tvár Hermione pripomínala malého chlapca,
ktorému triedny bitkár ukradol čo? „Kam sa tak ženieš?“ opýtal sa nahnevane.
„Nepremýšľaj
o tom, Ronald, miláčik, nie je to akoby si potreboval ďalšie.“ Hermiona sa
neľútostne usmiala a zamierila priamo cez miestnosť k poslednému
voľnému plyšovému kreslu. Tentokrát sa Núdzová miestnosť zmenila na
napodobeninu lyžiarskej chaty. Napriek teplej letnej noci blčal v strede miestnosti
veselý ohník, masívny drevený nábytok bol z duba a čerešne
a výzdobu dopĺňali sobie parohy.
Zo svojho miesta
na konci mahagónového kávového stolíka Ron zúfalo pokrútil hlavou
a zafňukal: „Ty tomu nerozumieš.“ S predstieraným podráždením vytiahol
prútik, prudko si vyhrnul rukávy a vyzeral, akoby sa pripravoval na kúzlo
končiace výbuchom. „Reparo!“
Sklo okamžite
obalila modrastá hmla a v sekunde bola fľaša aj s pivom opäť
celá. Ron znova potriasol hlavou, pravdepodobne nad jej extrémnym nedostatkom porozumenia
záhadnému mužskému rodu, vzal si ďalší kúsok tekvicového koláčika z tácne
s jedlom, jasne prepašovanej z maturitnej slávnosti vo Veľkej sieni
skoršie večer. Bez váhania si ho celý strčil do úst.
„Evvvvvvvvvvv,
Ron!“
Niekto zrejme
nechcel aby si sadla, pomyslela si Hermiona krivo a preskočila pôvodcu predchádzajúceho
skučania: rozvalenú Lavender Brownovú, stále oblečenú v jej čiernych
hodvábnych maturitných šatách. Blondínkin zlato- červený chrabromilský klobúk
bol nedbanlivo zrolovaný pod jej hlavou ako klobúk.
Hermione sa nikdy
neuľavilo viac ako keď sa zvalila do čalúneného hojdacieho kresla vedľa
pukotajúceho ohňa.
„Ideš niekam?“
ozvala sa Ginny Weasleyová so svojho miesta na love- sedačke, skrútená vedľa
Harryho Pottera. Keď sa na ňu Hermiona spýtavo pozrela, červenovláska kývla na
zájdený batoh, ktorý sa stále pohojdával na Hermioninej ruke.
Napriek jej vôli, Hermionina myseľ zablúdila
späť do dňa rok a pol dozadu, keď Harry prvýkrát pozval Ginny von.
Ona sama nemala
nikdy väčšiu radosť z iného páru. Keď sa Harryho sila zväčšila a on
zároveň prestal rásť závratnou rýchlosťou, stal sa príjemcom kompletne
nechcenej pozornosti takmer polovice ženského osadenstva Rokfortu. Ginny, po
tom ako na konci tretieho ročníka vytriezvela z pobláznenia Harrym, bola
s Hermionou jediným dievčaťom, ktorá ho brala len ako ďalšieho kamaráta,
aj keď veľmi dobrého; bola popri Hermione jediným dievčaťom, ktoré dokázalo Harryho
úplne ZAMESTNAŤ v jeho schopnostiach,
odvahe a vzdorovitosti.
V skratke, Harry a Ginny boli stvorení jeden pre druhého.
Momentálne Harry zamenil
maturitné oblečenie za jednoduchý koralový sveter s rukávmi vyhrnutými nad
lakte a uvoľnenou kravatou a za hnedé nohavice. Ginny bola stále
v kompletnej uniforme, keďže jej na Rokforte ostával ešte rok.
Iba ak tu Rokfort o rok ešte bude...
Oh, áno, ten
batoh. Hermiona sa so žmurknutím vrátila späť do prítomnosti, pozrela na
svoju pravú ruku a spustila batoh zvyšných pár stôp na zem. „Vlastne,
Dumbledore sa chcel-“
„Zblázniť?“
Lavender zaštebotala, chichotajúc sa na svojej duchaprítomnosti, alebo na jej
nedostatku.
Hermiona sa
zhlboka nadýchla a prevrátila očami. „V skutočnosti nie, tak ak by si
mohla-“
„Vadilo by ti, ak
by sme sa pridali?“ dodal Harry, ktorý nedokázal skryť úškrn, kým stihla
dokončiť.
Lavender sa
zatiaľ veselo smiala na Ronovi, ktorý opustil stôl s jedlom
a s ďalším ďatelinovým pivom v ľavej a niekoľkými
čokoládovými žabkami v pravej ruke sa pobral priamo k nej. Lavender
k nemu natiahla ruku a podarilo sa jej zachytiť jeho rameno, stiahla
ho s buchnutím na zem, pričom sa na Ronov veľký žiaľ niekoľkým žabkám
podarilo utiesť.
„Oh, Lav! Upokoj sa, dobre?“
Hermione začínalo
bzučať v hlave. Nahnevane zavrčala, čím si vyfúkla prameň vlasov až nad
hlavu, kým sa posledný a najprekvapujúcejší člen Núdzovej miestnosti na ňu
pozrel s pobaveným úsmevom na tvári, ktorým sa mu darilo roztápať srdcia
zvyšnej polovici dievčat na Rokforte.
„Áno, Grangerová,
keďže prísť o rozum sama nie je žiadna sranda,“ lenivo poznamenal Draco
Malfoy, roztiahnutý na jemnej koženej pohovke diagonálne od ohniska
a Hermiony. Jeho čierne maturitné oblečenie, jediné v celej Núdzovej
miestnosti so zeleno- striebornou slizolinskou korunkou, boli nedbanilo
prevesené cez koniec pohovky a ostro kontrastovali s jeho uhladenými
platinovými vlasmi. Uškrnul sa na Rona a Lavender. „Očividne sa o ten
úspech musíš podeliť, aby si ho urobila užitočným.“
Lavender sa
zasmiala pre seba a zašomrala: „Nemusí, ja som svoj stratila roky dozadu-“
„Budete všetci
chvíľu ticho?!“ vybuchla nakoniec
Hermiona podráždene a hodila batoh za hlavu.
Šumenie zrazu
utíchlo, keď Harry zvolal: „Kryte sa!“ Sklonil si hlavu medzi kolená
a prikryl si ju rukami práve v čas, aby prázdny ruksak mohol dopadnúť
na jeho chrbát a odtiaľ na zem. „Oh, Mione! To bolelo!“
Brunetka
prikrčila hlavu a skryla si tvár do dlaní. „Prepáč Harry, to nebolo
mierené na teba,“ zamrmlala so vzdychom a vzala si ruksak späť bez toho,
aby sa naňho pozrela. Naozaj ich nemohla obviňovať z toho, že mali takú
dobrú náladu. Aj keď mal Harry stále zabiť Voldemorta, stále si mysleli, že sa
vojna vyvíja dobre. No, asi by som ich
mala nechať zabávať sa, kým môžu, pomyslela si a párkrát sa zhlboka
nadýchla, aby upokojila svoju premoženú myseľ.
Draco spustil
nohy na zem a oprel sa o operadlo pohovky. Natiahol ruku smerom
k viditeľne frustrovanej Hermione. „Je jasné, že nám hlavná prefektka chce
niečo povedať,“ oznámil typickým ťahavým hlasom, „nechajte ju hovoriť!“ Keď trošku
nadvihla hlavu, rytiersky na ňu žmurkol jedným hlbokým modrým okom. „Pokračuj.“
„Aké všímavé,
fretka,“ doberala si ho, no napriek tomu mu venovala vďačný úsmev, ktorý jej
vrátil s charakteristickým úškrnom.
Boli to už dva
roky odkedy sa Draco Malfoy zmenil, a stále tu boli chvíle, keď mala
Hermiona problémy akceptovať jeho... no, jeho úplne novú osobnosť. Nikdy odvtedy
neurobil nič, čím by podkopal jej dôveru a po niekoľkých ťažko
vybojovaných bitkách a tesných únikoch Hermiona musela priznať, že Dracovi
Malfoyovi verí. Verila. Jej ja z prvého ročníka by nazvalo jej terajšie ja
úplne a totálne šialeným, ale už nemala jediný dôvod aby mu neverila...
okrem faktu, že to bol Draco Malfoy.
Keď teraz
Hermiona prehovorila jej hlas prešiel z podpichovačného na pevný,
autoritatívny tón, ktorý mohol patriť len Hlavnej prefektke Rokfortu. Hermiona
si cenila svoju schopnosť ovládať svoj hlas. Ktorýkoľvek tón nahodila, od
jemného a starostlivého, cez doberajúci a hravý, cez ostrý
a inteligentný, až po panovačný a vševediaci, bol rovnako lákavý,
rovnako efektívny... a rovnako jej.
„Ok. Tu je
plán...“