3. Už si sa niekey vzdal všetkého?
Šialený plán
poslednej šance
Piatok, 29. mája
1998, 00:04
Hermiona sa
zahľadela smerom na Ginny, hádajúc kde začať.
Aj keď bola
najmenšia Weasleyová rok mladšia od Hermiony, Hermiona stále cítila akúsi zmes
rodičovskej starostlivosti a až takmer pokrvnej príbuznosti s Ronovou
mladšou sestrou. Napriek tomu, že jej priateľstvo s Ronom a Harrym
bolo tak silné ako len priateľstvo môže byť, stále túžila po niekom, s kým
by mohla zdieľať všetky tie typické „babské veci“. Harry a Ron, aj keď sa
pokúšali, ako mohli, proste nedokázali pochopiť ženskú tajuplnosť
a Hermiona nemala chuť obetovať niekoľko týždňov z jej vzácneho
a pravdepodobne krátkeho života, aby im ju vysvetlila.
Ginny však bola
odpoveďou na Hermionine modlitby a priateľstvo dievčat sa stalo ešte
silnejším, keď Ginny začala s DA a Harrym. Keď vojna začala ticho
a ľahostajne chniapať po životoch toľkých rokfortských študentov, členov
rodiny a priateľov, Ginny a Hermiona boli málokedy videné jedna bez
druhej alebo bez Harryho či Rona.
To bolo to, čo
ich šiestich naozaj spojilo.
Hermiona sa
napokon rozhodla, že krátka a láskavá- alebo trpká, záleží, ako sa na to
pozeráte- verzia bude pravdepodobne to najlepšie. Žiadna vata, žiadne
spracovávanie. Ak bola nejaká vec, ktorú Harry, Ron, Ginny, Draco
a Lavender vedeli uniesť, bola to pravda, akokoľvek hrozná bola.
„Rozprávala som
sa s Dumbledorom,“ začala sťažka, pričom si zamyslene hrýzla spodnú peru
v snahe odložiť to nevyhnutné. V tej chvíli zbadala, že jej Harry
poslal tajný, rodinný, doberavý úškrn, čo robil veľmi rád, keď sa tvárila
vážnejšie, ako si situácia vyžadovala.
Keby si tak vedel, Harry.
Nemohla však
zabrániť, aby sa jej vážny výraz podstatne nezjemnil, keď mu jej láskyplná tvár
poslala tiché ahoj.
Harry.
S ním bola
v dobrom aj v zlom, či už to bolo hľadanie obra menom Grawp,
ponáranie sa do zahmleného Zakázaného lesa vo chvíli, keď ich naháňal vlkolak
alebo boj so smrťožrútmi chrbát pri chrbte po tom, ako nevedomky vyšli
z Troch metiel rovno doprostred bojiska počas ich poslednej návštevy
Rokvillu. Jej ani jemu nikdy nechýbali početné obtretia sa o smrť...
a obaja vyviazli z každej zrážky.
„Podľa všetkého
sú správy, ktoré sme dostali, zlé. Nemá pocit, že máme prostriedky na to, aby
sme túto vojnu vyhrali,“ pokračovala Hermiona pomaly, s prestávkou, keď sa
päť párov vyľakaných očí zabodlo do jej. V hlave si prešla všetko,
o čom sa s ňou Dumbledore rozprával. „A keď tak nad tým teraz
uvažujem, ja takisto nie.“
Ronove ľahko
prečítateľné, večne šibalské hnedé oči sa náhle spojili s Hermioninými.
Teraz v nich však bolo menej iskrenia ako zvyčajne a vôbec nedbal na
to, keď mu ruka ochabla a pár zvyšných čokoládových žabiek mu z nej
horúčkovito poskakujúc uniklo.
Musela sa usmiať.
Neboli žiadne pochybnosti o tom, že ona a Ron mali svoj podiel
z bojov s ohňom. Neboli žiadne pochybnosti, že po niekoľko rokov
existovala medzi nimi iskra, ktorá sa možno mohla rozžeraviť na niečo viac... ak
by sa nedalo do pohybu niekoľko nezmeniteľných skutočností, ktoré ich oboch
poslali do príliš rozdielnych smerov.
Ron objavil slávu
metlobalu, vzrušenie z bitiek, ktoré priniesla vojna, jeho nezvyčajný talent
v dueloch a zábavnú lásku Lavender Brownovej.
Hermiona objavila
svojich rodičov- a vlastne celý domov- v dymiacom popole v deň,
keď sa vrátila domov z piateho ročníka, vzrušenie a odľahčenie,
ktoré jej priniesla takmer akákoľvek forma tanca počas toho dlhého, ťažkého
leta po vražde jej rodičov, a fakt, že Draco Malfoy je v skutočnosti
excelentný tanečník a je neustále po ruke aj cez školský rok.
Nie žeby to
posledné niečo znamenalo. Vôbec nič.
„Naše sily sú
prevýšené počtom aj zručnosťou,“ začala Hermiona unavene vyrátavať na prstoch,
„Dumbledore mi práve povedal, že Voldemort začal spúšťať protiútok ako na kontinente
tak aj tu a veľkosť jeho armády narastá exponenciálne. Exponenciálne. Všetky tie preťahovačky
na poslednú minútu, obri, upíry... všetci prešli na Voldemortovu stranu. Nie je
žiadny argument, ktorý by to poprel, Harry,“ dodala rýchlo, keď Harry otvoril
ústa s úmyslom protestovať.
Zaklapol ich
rovnako rýchlo. Hermiona si ťažko vzdychla a pokrútila hlavou. „Aj keď
dostaneš šancu zabiť Voldemorta...“ jej hlas na chvíľu stíchol, potom však
prísne pokračoval, „zvyšok sa nezastaví. Je ich dosť na to, aby nemali žiadny
dôvod nepokračovať len preto, že stratia vodcu.“
Harry vyzeral,
akoby chcel opäť niečo namietnuť, ale namiesto toho odvrátil od nej svoj zelený
pohľad a zahľadel sa na svoje ruky. „Hej, asi to bude pravda,“ zamrmlal,
opakujúc jej vzdych.
Draco sa natiahol
cez celú dĺžku ohniska a potiahol za uvoľnený remeň Dumbledorovho-
a teraz aj jej, pripustila Hermiona- veľmi náhodne darovaného ruksaku.
Jeho výraz bol zvedavý a úplne čulý napriek ručičkám hodín, ktoré
momentálne tikali pri skorých ranných hodinách. „Tak, poďme si vypočuť tento
tvoj šialený plán poslednej šance, Grangerová.“
A Draco
Malfoy.
Hermiona ho stále
poznala ako... no, ako čistokrvnú a zaujatú bolesť v zadku. Ale
všetko sa zmenilo ešte predtým, ako sa vôbec začal šiesty ročník.
Detaily toho, čo
sa naozaj stalo v tú letnú noc niekedy v júny boli neúplné, no fakty
sa zachovali: Lucius Malfoy zavraždil Dracovu mamu Narcissu a jeho
priateľku Pansy Parkinsonovú. Draco Malfoy sa na Rokfort vrátil voľný od
Temného znamenia, voľný od svojej
predošlej diskriminácie muklov, čarodejníkov z muklovských rodín
a iných ľudí, ktorých predtým nenávidel... a voľný, aby sa mohol stať
jedným z najlepšie informovaných špiónov z Fénixovho Rádu.
Hermione
pripadala táto zmena tak trochu záhadná, asi preto, že bola tak veľká
a udiala sa tak rýchlo, teraz bol Draco ochotný pracovať s Harrym
a Ronom (na ich nechuť), ukázal sa dôveryhodný v napätých situáciách,
dobrovoľne sa prihlásil, kedykoľvek potrebovala to tanečné uvoľnenie a ani
sa veľmi nesťažoval.
„Čo ťa prinútilo
myslieť si, že mám šialený plán poslednej šance?“ opýtala sa, nevinne sa
usmievajúc. Svetlo z plameňov tancovalo na oboch ich tvárach.
Potriasol hlavou.
„Prosím ťa, Grangerová. Za ten rok, čo som bol s tebou Hlavný prefekt som
sa pár vecí naučil. Dokážem ťa prečítať ako knihu.“ Na jej šokovanom výraze sa
uškrnul a s neochotou dodal: „A všetko si to začala s- „O.k, tu je plán...“
„Oh, vy
Slizolinčania!“ zvolala v predstieranom podráždení. Napokon, zdalo sa, že
batoh v jej rukách je tam len z jediného dôvodu, tak nemala na výber,
zamierila a hodila ho Dracovi do hlavy.
Blonďák sa
okamžite uhol a s reflexmi skúseného stíhača chytil batoh jednou
rukou. Obočie mu vyskočilo k stropu a on jej varovne pohrozil prstom.
„Skús to ešte raz, Grangerová, a vezmem ti ho navždy.“
„Výborne, kamoš!“
horlivo sa ozval Ron, držiac fľašu ďatelinového piva na prípitok Dracovi
predtým, ako si dá ďalší poriadny glg jej obsahu.
„Oh, prestaňte vy
dvaja. Toto je vážne!“ úsmev z Hermioninej tváre sa začal strácať, keď si
predstavila, čo im musí teraz povedať. Teraz alebo nikdy. Zhlboka sa nadýchla,
aby upokojila svoje nervy. „Dôvodom celého tohto rozhovoru je to, prečo si ma
Dumbledore zavolal do svojej pracovne v prvom rade. Myslí si, že jediná
možnosť, ako toto všetko zastaviť raz a navždy je vrátiť sa späť do roku
1944.“
Lavender vypadla
Ronovi z náručia a tresla priamo na zem. „Čo-o?“ zvolala neveriacky, aj keď to znelo skôr ako „Šuuuu?“, keďže jej koberec tlmil hlas.
Hermiona sa usmiala pre seba. Trvalo dlho, kým si zvykla na Lavenderin talent
dramatizovať. „Myslím... myslím, že
som ťa práve počula povedať vrátiť sa späť- takže čo... čo si tým presne
myslela?“
„Späť....
v čase,“ ozvala sa Ginny pomaly, kým stihla Hermiona odpovedať. „Späť
do... To je to.“ Cez jej jemne pehavé črty sa roztiahol výraz poznania. Rýchlo
sa od Harryho odtiahla, naklonila sa dopredu a položila si bradu do dlaní.
Jej hnedé oči sa ani na chvíľu neodtrhli od Hermiony. „To je to, však?“
Hermiona sa
tentoraz usmiala otvorene a prikývla. „Veľmi dobre, Gin, päť bodov pre
Chrabromil.“
Lavender
vystrelila ruky vo vzrušenom Áno! Ron
prevrátil očami, natiahol jedno dlhé rameno zo svojho miesta na koberci, pričom
sa mu ledva podarilo štuchnúť Ginninu nohu končekmi prstov. „No výborne, Ginevra,
a čo tak sa podeliť aj s triedou?“ dodal sarkasticky.
Ginny sa otočila
hlavu nabok a s pobavením pozrela dole na brata. „Netuším, prečo by
som mala, keďže mám taký čudný pocit, že si bol len uštipačný, drahý braček,“
povedala naštvaným tónom. „Cítiš tie uštipačné vibrácie, Lav?“
„Ooooooo,“ zatiahla Lavender, zdvihla si ruky pred tvár
a zlovestne krútila prstami smerom k Ronovi predtým, ako si prikryla
ústa a zrútila sa v chichote.
Ron hľadel na
svoju priateľku v úplnom šoku, pričom sa od nej posunul pár centimetrov.
„Toto už nikdy neurob. Prosím.“
Keď naňho
Lavender pozrela a začala argumentovať, že nikdy neuznal jej “talent“,
Hermiona sa zachichotala, vychutnávajúc chvíľu predtým, ako sa veci náhle
zvrtnú na vážne. Aj keď Ginny zrazu priskočila na Lavenderinu stranu, Hermiona
sa radšej zvalila hlbšie do kresla a takmer spadla, keď sa hojdačka
naklonila dopredu.
Zjavne nebolo pre
Rona možné mať vzťah s nejakou ženou bez hádok, pomyslela si sarkasticky,
a po jej rozhovore s Dumbledorom jednoducho nemala energiu skočiť tam
a zastaviť ich. Zadržiac ston, stretla sa s Dracovými pobavenými
očami a zašepkala: „Zabi ma, prosím.“
„Alebo ich
všetkých,“ odvetil so žmurknutím a kývol smerom k hašteriacemu sa
ryšavcovi a blondínke.
Nemusela to ani
povedať, Hermione sa uľahčilo, keď Harry ukončil hádku tým, že Ronovi
a Lavender povedal aby vypadli alebo prestali. Ginny pokračovala vo
svojich analýzach. „Dobre, takže Dumbledore od nás chce, aby sme sa vrátili
v čase a zastavili Voldemorta predtým, ako nazbiera silu.“ Oprela sa
späť, stiahla lakte z kolien a prekrížila ruky na znak nadradenosti.
„Tak čo, mám pravdu alebo mám pravdu?“
„Myslím, že sa to
nedá spraviť, zmeniť minulosť,“ vložil sa Harry a zamyslenými očami sa
spýtavo pozrel na Hermionu. „ Myslím tým, že môžeš- pozri na tretí ročník- ale
niečo tak drastické, neskončíme, ja neviem, tak, že zabránime vlastnému
narodeniu alebo úplne zničíme celú súčasnosť?“
„Iba
v muklovskej fanfiction,“ odpovedala Hermiona so slabým úškľabkom.
Netrpezlivo si zastrčila vyšmyknutý prameň vlasov späť za ucho. „Vyskúšané
a fungujúce zaklínadlo Starej Mágie na cestovanie v čase
v skutočnosti pracuje trošku inak... nie ako zmena času. Napríklad,
namiesto zmeny celej budúcnosti od, povedzme, 1944 dopredu, môžete ovplyvniť
len budúcnosť sveta okamžite po tom, ako sa vrátite. Zmeny sa objavia iba tu,
v našom svete, v momente, keď odídeme.“
Odmlčala sa,
gestikulujúc rukami, ako sa pokúšala vysvetliť základné, no napriek tomu akosi
komplikované spletitosti kúzla cestovania v čase. „To je v poriadku,
myslím, pretože vlastne to bude čas, v ktorý sa, v podstate, snažíme
zmeniť v prvom rade. Nie budúcnosť všeobecne, ale našu budúcnosť... od tohto roku dopredu.“
Na Lavenderinej
tvári bol zmätok zjavný.
Hermiona si
zamyslene hrýzla vrchnú peru. „Vidíte, v prípade zaklínadla, ktoré
Dumbledore uprednostňuje, ak niečo v minulosti zmení svoje použitie,
vytvoria sa dve alternatívne dimenzie: pôvodná dimenzia, tá, z ktorej
prišli cestovatelia a v ktorej sa zmena minulosti neprejavuje do
chvíle, ako cestovatelia odídu... a svet, do ktorého cestovatelia odišli.
Ten svet sa bude vyvíjať smerom, akým sa zmenil, ak to bude mať zmysel. Takže
v tom minulom svete, kde je zmena, sa bude budúcnosť nevyhnutne opakovať.“
Znova sa
odmlčala, tentoraz aby sa uistila, že ani jeden nestratil niť. Nie žeby neboli
dosť inteligentný na to, aby ju stíhali sledovať, ale častejšie si všimla Rona
zaspávať na Lavenderinom pleci. „Samozrejme, mnoho z toho je čisto
teoretické,“ dodala zamyslene. „Neexistujú žiadne seriózne písomné záznamy
o cestovaní v čase, napriek prítomnosti zaklínadla.“
„Áno,“ Draco
kýval prstom smerom k nej na znak súhlasu. „Áno, myslím, že som o tom
už počul. Volá sa to Impartus
Infinitivum. Je to skutočne vrtošívá Stará Mágia. Teraz ilegálna. Veľa skúsených
čarodejníkov by nikdy ani len nedúfalo, aby dokončili zaklínadlo vo svojom
živote. Nemôžem poprieť, že Dumbledore by to dokázal, myslím.“ Nechal svoje
slová na okamih visieť vo vzduchu predtým, ako sa pustil do ukončenia. „Keď som
o tom počul naposledy, bolo to nezvratné.“
Hermiona by
prisahala, že by počula aj špendlík spadnúť na opačnom konci Núdzovej
miestnosti. Čo urobím s Dracom? To
bol jediný kúsok, s ktorým sa váhala podeliť. A mala na to dobrý
dôvod: Kto z nich by šiel, ak by raz počuli, že môžu ostať prilepený
v minulosti do konca života? Budú výsledky toho plánu hodné ceny, ktorú
musia zaplatiť?
Ginny nebola
výnimkou. Ústa otvorené, jej tvár bola maskou úplného hororu a neveriaci
civela na Draca. „Myslíš tým, že sa nebudeme môcť vrátiť?“ zalapala po dychu.
Draco hodil
pohľad na Hermionu ako keby jej vracal pôdu. Hermiona sa musela zhlboka
nadýchnuť. „Áno,“ pripustila zdráhavo, „má pravdu. Zatiaľ sa nenašlo žiadne
protizaklínadlo.“
Ginnin pevný
hnedý pohľad preskočil z Draca na Hermionu. „Ty si to vedela?“ zvolala so sklamaním a hnevom zároveň. „Nemyslíš, že
si to mohla spomenúť predtým, ako si
nás zaujala, ako si nám dala nápad, že by sme mali šancu poraziť Jeho, že ak to
urobíme, musíme opustiť našu rodinu, našich priateľov, každého, koho poznáme...
navždy? Pozri, Hermiona, viem, že
nemáš veľa rodiny, ktorú by si tu nechala, ale niektorí z nás stále majú!“
Vo chvíli, keď
tie slová opustili jej ústa, Ginny vyzerala ohromená hrôzou a izba sa opäť
zdala smrteľne tichá. Tak ako to normálne bolo s Harryho rodičmi,
vyvolávať, čo sa stalo Hermione sa stalo ešte viac tabu. Hnedovláska šokovane
civela na svoju priateľku, cítila sa, akoby jej niekto zabodol nôž do hrude.
Napriek jej vôli, spomienky na ten hrozný deň rok a pol dozadu jej
zaplavili myseľ...
„Vieš, Gin,“
povedala pomaly, vyťahujúc slová, akoby ich ochutnávala prvýkrát. „Máš pravdu.“
Jej hlas sa postupne zvyšoval, ako tak rozhodne hľadela na červenovlasé dievča.
„Máš absolútnu
pravdu! Ostaňme. Neodíďme a neprijmime najlepšiu, jedinú šancu, ktorou môžeme zachrániť
zvyšok našich priateľov a rodiny. Ostaňme sebecky tu a pozerajme sa
s miskou popcornu v ruke ako Voldemort prevalcuje zvyšok Európy.
A keď sme už pri tom, mali by sme domácim škriatkom povedať, aby zabezpečili
zásoby keksíkov a čaju pre smrťožrútov, keď napochodujú do Rokfortu-“
„Dobre, dobre,
fakt super,“ prerušila ju Ginny, červenajúc sa v tvári. Previnilo si
hľadela na kolená. „Pozri, Mione, je mi ľúto, že som vytiahla tvojich
rodičov... To preto, že všetko sa deje tak rýchlo...“
Hermiona si
vzdychla. „To je v poriadku.“ Naklonila svoju kučeravú hlavu
a venovala Ginny unavený, ale chápavý úsmev. „Rozumiem. Naozaj.“ Všimla si
Harryho pohľad medzi jeho priateľkou a jeho najlepšou dievčenskou
priateľkou a očami mu poslala tichú prosbu.
Harry. Prosím. Toto môže byť naša posledná šanca.
Prečítal ju, jeho
tvár zjavne roztrhnutú medzi týmto svetom a minulosťou, aj keď to nechcel
ukázať. Konečne, Hermione to pripadalo ako po jednom celom živote, jemne jej
prikývol a poslal jej mdlý náznak neradostného, rozhodného polo- úsmevu.
Stiahol svoje ramená z Ginny a postavil sa. „Dobre, ľudia, hore
a na nich. Máme päťdesiat rokov plus hodnoty materiálu na zbalenie!“