ja, príšerka :)

Hermiona Dumbledore Nefertari

Streda, 2. júna 1998, 12:26

„Šatník pohodlného oblečenia?“

„Máme. Asi by sme nemohli vyviaznuť bez toho, však? Videla si o čom bola móda štyridsiatych rokov? Mione, tí chalani nosili priliehavé nohavice!“

„Hej, vďaka Merlinovi, berieme si dvadsaťročnú zásobu oblečenia zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov tak zmenenú, aby sme sa cítili ako v modernom oblečení. Nemyslím, že by som vydržala pohľad na teba v toľkej bolesti. Alebo počúvať ťa kňučať kedykoľvek by si nemal uniformu. Dumbledorova zdedená knižnica?“

„Erm, máme... Mione, ako si to tam všetko napchala?“

„Baliace skúsenosti, Ron. Ak by si dával trocha viac pozornosti svojej mame, keď sme boli v Brlohu, mohol by si získať nejaké tiež. Teraz, šiestacke a siedmacke učebnice z roku 1944, aby sme nemuseli ísť do Šikmej uličky?“

„ Máme, nanešťastie. Nemôžem uveriť tomu, že opakujeme siedmy ročník. Už som povedal, že nemôžem uveriť, že som s týmto súhlasil? Hermiona, uvedomuješ si, že sme práve zmaturovali? Práve sme pretrpeli zdokonaľovacie cvičenia, úplne nezmyslené domáce úlohy, tých MLOK-ov... Do pekla, Mione, budeme musieť znova robiť MLOK-y.“

„Ron, úprimne dúfam, že si si to neuvedomil až teraz. MP3 prehrávač super mix a záložný MP3 prehrávač?“

„Máme. Nikdy by som neveril, že Muklovia sú takí vynachádzaví so svojou hudbou. Brilantné, že si minulý rok dva kúpila a presvedčila Dumbledora aby ich začaroval. Prisahám, Mione, ak sa tie vecičky niekedy pokazia, uvarím sám seba.“

„Dusený Ronald, aká nádherná myšlienka. Som si istá, že budeš chutný, Ron, zásah pre ženy... Um, Malaganove magické tesniace kondó- RONALD WEASLEY! Čo je, pri Merlinovi, toto?“

Po toľkých týždňoch u Weasleyovcov bol Hermionin nahnevaný vreskot takmer totožný s pani Weasloyovej, preto nečudo, že sa Ron inštinktívne prikrčil a uskakoval od kávového stolíka akoby bol kontaminovaný.

Ako sa zúrivo hrabala v obrovitánskom spoločnom kufri, Hermona sa znova vynorila mávajúc veľkým balením začarovaných gúm. „Drahý Merlin, nemôžem uveriť!“ soptila neveriacky. „Počul si niekedy o čakaní na svadbu, Ronald? A keď si pomyslím, že som zvažovala chodiť s-“

Bleskovo sa zastavila predtým, ako mohla sama seba obžalovať, no Ron, ako zvyčajne nepočúval. Namiesto toho to vyzeralo, že si nakoniec uvedomil, že je dobrých šesť palcov vyšší ako ona, a odvážne sa vystrel do svojej plnej výšky. „No, vieš čo Hermiona, ty nie si tá, ktorá sa musí starať o bezpečný sex, tak mi ich vráť!“

Pri slove vráť sa ryšavec natiahol po balíku kondómov, ale Hermiona odtancovala z jeho dosahu, držiac balík nad hlavou. „Prestaň, Ronald!“

„Deti, deti,“ Dracov karhajúci hlas prišiel akoby odnikadiaľ a blonďák pôvabne vošiel do Núdzovej miestnosti. Na sebe mal veľmi staromódne vyzerajúci čarodejnícky habit. „Dumbledore tu bude každú minútu, aby nás poslal päťdesiat rokov späť zachrániť svet. Myslíte, že scéna, ako sa vy dvaja naťahujete ako päťročné deti mu dodá odvahu?“

„Nie!“ zvolala Hermiona s konečným pohľadom na Rona. Ignorujúc Dracov kometár, vyhodila krabicu do vzduchu. Ako letela vzduchom, ryšavec sa pripravil na skok, ale sekundu predtým, ako mohol vyskočiť a schmatnúť ich, Hermiona vytiahla prútik a zasiahla nešťastnú škatuľu dobre mierenou ohnivou guľou.

„Hermiona!“ zakvíli Ron, keď chumáčiky obhoreného papiera pristávali po Núdzovej miestnosti. Vzduch naplnil zápach spálenej gumy. „Zabila si ma, Mione, uvedomuješ si to? Zabila si ma!“

Draco daroval Hermone jedno zo svojich obchodných žmurknutí.„Ver mi, Weasey, v tridsiatke jej budeš vďačný,“ uisťoval nahnevaného ryšavca.

Hermiona sa uškrnula a začala sa smiať, keď zamračený Ron, kopol smerom k Dracovmu zadku. V poslednej chvíli sa Draco spratal z cesty a vyštartoval krížom cez Núdzovú miestnosť v tesnom závese s Ronom, ktorý vrieskal: „Hej, ty! Na čej strane si?“

Tá myšlienka napadla Hermionu trocha neočakávane. Hľadela, ako Ron naháňa Draca po Núdzovej miestnosti, všetko zo srandy (aspoň pre Draca- Ron vyzeral, akoby mu nerobilo žiadny problém spôsobiť svojmu starému úhlavnému nepriateľovi vážne zranenie), Hermiona zrazu zistila, aký nádherný jej život je.

Čo to robí?

Úprimne, čo si myslela, že len tak nechá tento perfektný svet, v ktorom sa každý týždeň objavili nejaké nové prelomy v magických výskumoch, dievčatá mohli nosiť pohodlné čierne strečové sukne, ženy mali oveľa viac slobody a MP3 prehrávače mohli byť čarovne spojené aby mohli hrať Divné sestry, Johna Mayera aj najhorúcejšiu latino hudbu?

Ale potom si spomenula.

Vízia hrôzy z ich prvého stretnutia s Voldemortom v prvom ročníku; Ginnina posadnutosť v druhom a strach, ktorý so sebou prinieslo otvorenie Tajomnej komnaty; Pettigrewov návrat k Temnému pánovi v treťom; fiasko s Temným znamením na Svetovom pohári; vzkriesenie Lorda Voldemorta; smrť Cedrica Diggoryho v štvrtom. Naozaj málo ona alebo ktokoľvek iný predvídala, že jeho smrť bude len jedna z mnohých, z mnohých, ktoré prišli v nasledujúcich rokoch.

Zničenie ministerstva mágie na konci piateho ročníka, ale Siriusova smrť pri tej katastrofe bola nič v porovnaní s Voldemortovým prepadom Šikmej uličky v ich šiestom ročníku. Skôr, ako dokázal Fénixov Rád chytiť dych, celý čarovný Londýn bol kompletne zničený.

Ale potom vojna skutočne zasiahla domov, a zasiahla ho ťažko, keď smrťožrúti zaútočili v Rokville pri jednom zo sobotných výletov na konci siedmeho ročníka. Každý študent, ktorý bol vtedy v Rokville, od najmenších prvákov po najmocnejších siedmakov, bojoval s toľkou statočnosťou, s takou obetavosťou, že pri spomienke na ich odvahu behali Hermione po chrbte zimomriavky...

Napriek všetkému, čo urobili, kým prišiel tím aurorov, osemdesiatjeden študentov zomrelo. Viac ako tretina z nich boli Chrabromilčania.

A potom tu boli jej milovaný rodičia.

 Hermiona sa sťažka pristavila pri spomienke na biely, rozpálený hnev, ktorý jej pulzoval v žilách. Vtedy prisahala, prisahala na svojich rodičoch, prisahala na všetkých svojich milovaných knihách a na všetkom, v čo verila, že urobí čokoľvek, čo bude v jej moci, aby zaručila, že zlo si už nikdy viac nebude môcť urobiť meno. A pôjde do toho so všetkým, čo má.

Áno, rozhodla sa, nezáleží na tom, čo sa stane, aj keby lord Voldemort nemal po roku 1944 existovať. Nemala ani šajnu ako, alebo vôbec kto nakoniec urobí to, čo bude musieť- aj keď časť jej logického uvažovania predpokladala, že to bude Harry- ale, o áno, urobí sa to.

Lord Voldemort, pomyslela si temne na mužov náprotivok z 1944, nemáš ani len tušenia, čo ťa postihne... ale ver mi, postihne ťa to tak ťažko, že už nikdy nebudeš ako predtým.

Zvláštne bolo, že jej myseľ sa necítila veľmi posilnená týmto spravodlivým cieľom, ale kým sa nad tým mohla pozastaviť, vošiel do Núdzovej miestnosti Dumbledore s Harrym po svojom boku, pravdepodobne preberajúc taktiku. Ginny šla hneď vedľa Harryho, jej ruka nenútene prepletená s jej. Ginnine biele hánky boli jediným znakom jej skutočného znepokojenia. Lavender ich tesne nasledovala, zaneprázdnene vrážajúc svoj scvrknutý kufor a ostatnú batožinu do hlbokého vrecka šiat z 1940-tého, ktoré pozbierala od profesorky Sproutovej (a ktoré musela podstatne zmenšiť).

Všetci sa cítili nepríjemne a viac ako len nesvoji, dokonca aj zvyčajne bezstarostná Lavender. Hermionino srdce sa takmer zastavilo v nervóznom očakávaní. Bol takmer čas. Zdvihla ruku, aby si odstrčila vlasy z tváre a jej prsty sa stretli s chladným potom, ktorý lemoval jej čelo. Toto je šialené, začala horúčkovito spievať jej myseľ, toto je úplne a totálne šialené-

„Ach, ... ak by som mohol poprosiť o vašu pozornosť,“ Dumbledorov jemný a, čo mu bolo treba pripísať k dobru, stále sústredený hlas ju teraz nemohol upokojiť. Starý muž sám osebe vyzeral ustato a staro, akoby prešiel svojim kritickým bodom už desať rokov dozadu. Z Dumbledorovej tváre mohol ktokoľvek vyčítať, že život Armády svetla visel na tenkom, opotrebovanom vlásku.

Do Hermioninho žalúdka akoby dopadol kameň a už neodišiel.

Drahý Merlin, čo ak naozaj sme posledná šanca?

„Áno, vidím, že máte na sebe uniformy zo štyridsiatych rokov, ktoré vám zadovážili profesori. Veľmi dobre, veľmi dobre,“ Dumbledore prikývol a pokúsil sa o úsmev pri úboroch Šestky. „teraz, ako je typické pri skutočne ťažkých zaklínadlách ako Impartus Infinitivum, presné vymedzenie správneho dátumu a cieľového miesta je extrémne komplikovaná a pokročilá magická technika, ale verím, že som správne nastavil rozsah zaklínadla a vy sa prenesiete späť do 29. septembra 1944. Pre vás, do začiatku školského roka a dňa, keď prichádza Rokfortský expres.“

„29. septembra?“ zopakovala Lavender s potešeným úškrnom, „Poľavili, ehm.... akosi poľavili, čo sa týka prvého dňa, nezdá sa, pán riaditeľ?“

„Škola končí 30. júna, slečna Brownová,“ informoval ju Dmbledore s náznakom pobavenia v hlase.

„Ona ČOO- pssst!“ Lavendrin vysoký, zdesený škrekot bol okamžite zablokovaný vnútenou žuvačkovou zátkou, ktorá jej vystrelila z úst perfektným oblúkom a o sekundu neskôr vyletela tenučkou štrbinou v odchýlených dverách Núdzovej miestnosti.

„Vou!“ Ron skákal pohľadom z dverí na prekvapenú tvár svojho dievčaťa. „Vou, super muška, Lav!“

„Dik!“ povedala veselo, uškľabiac sa mu buchla päsťou do pleca, potom sa mu hodila okolo krku, pričom jej dlhé blonďavé vlasy poskakovali pri energickom bozku.

Hermiona si nemohla pomôcť, musela pokrútiť hlavou a usmiať sa. Prešlo veľa času, kým si uvedomila, že toto bol ich spôsob ako potlačiť nervozitu- správať sa, akoby sa vlastne ani nič nedialo. Radšej ich ignorovala a zdvihla starý obnosený ruksak, ktorý jej Dumbledore dal pred piatimi dňami. „Prepáčte mi, pán riaditeľ, ale načo je toto?“

„Dumbledorove oči zaihrali neočakávanými iskričkami a on pozrel z batoha na Hermionu. „No, ak sa ten batoh stane tým, čím dúfam, že sa stane... Zistíte to, len ak bude váš cieľ splnený, slečna Grangerová.“ Prikoval ju pohľadom. „Predpokladám, že máte presne špecifikovaný cieľ pre túto úlohu, alebo nie?“

„Ehm...“ Do pekla, ďalšia z jeho kryptologických odpovedí. Hermiona sa rýchlo vrátila k svojmu skoršiemu rozhodnutiu. „Áno, pane, verím, že mám,“ odvetila opatrne.

„Veľmi dobre,“ dokončil bez toho, aby sa tej témy čo len dotkol, na Hermioninu frustrovanú mrzutosť. „Keď prídete do 1944-tého, musíte ma urýchlene kontaktovať,“ povedal rázne, siahol do habitu a vytiahol extrémne veľkú a hrubú obálku, „a dať mi toto.“

Podal ju Hermione. Rýchlo prešla očami po jeho ramene a prekvapene sa pristavila na obálke. Pomaly zdvihla ruku a vzala ju posielajúc riaditeľovi pátravý pohľad. „Môžem sa opýtať, čo to je, pane?“

Dumbledore po tom takmer láskavo poklopkal. „Toto, moja drahá, je nevyhnutný balíček, ktorý môjmu minulému ja vysvetľuje podmienky a príbuzné okolnosti vášho neočakávaného príchodu: že ste cestovatelia v čase s nariadenou úlohou na splnenie- žiadne otázky. Obsahuje  aj vaše predošlé školské záznamy. Odporúčam, aby ste tieto informácie nevraveli nikomu, opakujem  nikomu inému. Takisto som pripojil menšiu obálku adresovanú riaditeľovi Dippetovi, ktorá vysvetľuje detaily vášho prestupu z Čarodejníckej akadémie slnka.“

Hermionou prebehol závan poznania a s Dumbledorovou poslednou vetou takmer všetky ostávajúce kúsky ich puzzle jemne dosadli na miesto. „Čarodejnícka akadémia slnka?“ zopakovala horlivo s úsmevom. „Však nemyslíte, pane, legendárnu egyptskú čarodejnú inštitúciu, ktorá by bola najstaršou na svete, ak by bola, keďže by sa datovala viac ako 6000 rokov dozadu do čias starovekého Egypta? Tú, o ktorej bol čarodejný svet presvedčený, že existovala, kým táto teória nebola v roku 1981 vyvrátená?“

Čo, samozrejme, nebude v roku 1944 žiadny problém, uzatvorila to jej myseľ triumfálne.

Keď Dumbledore prikývol a na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu, Hermiona úctivo vydýchla. Rýchlo znovu všetko spracovala a na perách sa jej objavil krivý, no súhlasný polo- úškrn. To by mohlo fungovať. S týmto by naozaj mohli vyhrať. „Pán riaditeľ, ste dobrý.“

„Najlepší,“ súhlasil Dumbledore so žiariacimi očami.

„A tiež skromný,“ zamrmlala Lavender. Zachichotala sa a vyhla sa štekliacemu zaklínadlu, ktoré na ňu poslal. „Pán riaditeľ, ako ste mohli?“ zvolala rozhorčene, naprávajúc si šaty. „Toto je vážne!“

Hermione zabehlo a pravdepodobne by sa bola rozosmiala nad iróniou Lavendrinho vyhlásenia, keby sama nebola taká napätá. „Takže to bude náš príbeh?“ spýtal sa Harry, pričom si zastrčil prútik do zadného vrecka a prekrížil ruky. „Že sme doteraz chodili do tamtej školy? Nemyslíte, že fakt, že nikto z nás ani len nehovorí egyptsky by mohol byť problém?“

Hermnione, ktorá mala podobné myšlienky, skočila Dumbledorovi do reči, kým stihol odpovedať. „Ani nie,“ povedala, „nebudeme... No, mám naozaj fantastický nápad. Poviem vám, keď sa tam dostaneme.“ Vo chvíli, keď tie slová opustili jej pery, sa takmer usmiala. Takmer. Podvedome prešla z ‘AK sa tam dostaneme’ na ‘KEĎ sa tam dostaneme’. V tomto bode bol každý náznak úspechu cenný.

Dumbledore prikývol. Vyzeralo to akoby si prechádzal poznámky na zozname vo svojej hlave. „A všetci by ste si mali vziať mená, ktoré vám doporučím. Ginny, Ron, nebolo by múdre používať meno Weasley, váš starý otec je v piatom ročníku. Budete mať priezvisko West, áno? Harry, ty si už vyjadril túžbu zmeniť si meno na Harry Evans; to je bežné priezvisko ako pre čarodejníkov tak aj pre muklov, to bude v poriadku... A Draco, samozrejme si nemôžeš nechať meno Malfoy, Calugala bude takisto siedmak...“

„Du Lac,“ ozval sa Draco okamžite, bez záujmu študujúc svoje ruky. „Draco du Lac.“

„Du Lac?“ zopakoval starší muž, zamyslene si prikyvujúc. „Áno, staré francúzske čarodejnícke meno; dobre ťa vystihne, aj keď doporučujem naučiť sa pár riadkov francúštiny, kým sa tam dostanete... Lavender, Brownová je takisto dosť bežné meno, nebudeš s tým mať problémy...“ Nakoniec sa jeho pohľad zastavil na bývalej Hlavnej prefektke. „A ty, Hermiona?“

Hermiona rýchlo načrtla argumenty, ktoré ju napadli o druhej ráno predošlú noc. „Plánovala som si nechať meno Grangerová, pán riaditeľ. Keďže som čarodejnica z prvej generácie, moje meno nebude dôvod na spojenie s nikým iným v magickom svete.“

Ooooch, ten pohľad. Hermiona nemala rada ten vypočítavý pohľad, ktorý sa na ňu Dumbledore v tej chvíli pozeral. „Nie, slečna Grangerová, mám s vami trošku iné plány,“ povedal pomaly, akoby stále uvažoval, čo jej má povedať. Úžasné, pomyslela si, keď pokračoval. „Budem sa cítiť nekonečne lepšie, ak nikto z vás nepocestuje do tých nestálych čias ako evidovaný čarodejník z muklovskej rodiny.“

Evidovaný čarodejník z muklovskej rodiny...? Úplne stratená, Hermiona trhla hlavou, jej pravé ucho nastavené smerom k riaditeľovi. A Hermiona neobľubovala byť úplne stratená. „Ale pán riaditeľ,“ povedala zmätene, „ja som z muklovksej rodiny.“

„Ja si to uvedomujem, slečna Grangerová,“ povedal Dumbledore s jemným úsmevom a pokrútil hlavou. „Obávam sa, že s priezviskom ako Grangerová sa staneš nápadným terčom a veci by sa nemuseli vyvíjať tak, ako dúfame. Preto som si dovolil vybrať ti meno, ktoré ty prijmeš najlepšie...“ Starší muž sa nadýchol ako pred vypustením bomby. „Hermione Dumbledore Nefertari. Správne, slečna Grangerová,“ dodal, usmiavjúc sa ešte viac, keď videl ako totálne šokovaná Hermiona otvorila ústa. „Robím ťa mojou neterou.“

Jeho neterou? Chcel, aby si ona nárokovala vzťah k najväčšiemu čarodejníkovi dvadsiateho storočia? Hermiona sa opäť raz pristihla pri uvažovaní, či je ten muž šialený. Obrovské, tmavé fľaky zatienili jej výhľad na riaditeľa a takmer zamdlela... „A Nefertari?“ dostala zo seba napokon.

„Jedno z najstarších čarodejníckych mien na svete, slečna Grangerová,“ vysvetlil Dumbledore,“ patriace aj starovekej egyptskej korune samotnej, kým sa civilizácia pred pár miléniami nezrútila. Taktiež som si dovolil dať dôkaz tvojho nového rodokmeňa do tvojho kufra predtým, ako si ho zavrela.“

Hermionina ruka automaticky skočila do vrecka a nahmatala zmenšený kufor. Nebudem sa radšej ani len pýtať, z čoho ten dôkaz pozostáva, pomyslela si, jej myseľ stále vírila v šoku z pocty, ktorú Dumbledore z nejakého dôvodu dal práve jej. Drahý Merlin... Hermiona Dumbledore Nefertari... Dumbledore Nefertari... Jedno z najstarších čarodejníckych mien na svete...

Draco pokrútil hlavou nad iróniou toho všetkého. „Pre niekoho, kto je tak hrdý na to, že je z muklovskej rodiny, Grangerová,“ zatiahol nápomocne, „mala by si si byť vedomá, že nielenže ťa náš riaditeľ urobil jeho neterou, on ťa navyše urobil tak čistokrvnou ako je to len možné.“

Dumbledore sa zachichotal. Bez slova, stále v čiastočnom šoku, čo to vlastne urobila, že si zaslúžila toto extra zaobchádzanie, Hermiona prikývla na súhlas. „V... V poriadku. Beriem to,“ odvetila chabo.

„Veľmi dobre. A teraz, keď už sme vyriešili túto malú záležitosť...“ Riaditeľove čisté modré oči sa znova naplnili smútkom. Hermiona hmlisto rozumela jeho pocitu straty... povedať, že ona, Harry, Ron, Ginny, Lavender a Draco im budú veľmi chýbať by bolo bolestné zľahčovanie. Ich odchod bude len šesť ďalších pohrebov, ktoré bude musieť Dumbledore a ostatní profesori vybaviť, nehovoriac o zvyšných členoch ich rodín...

Hlasom zaťaženým životmi tisícok, Dumbledore slávnostne vyhlásil: „Je čas.“