ja, príšerka :)

Jediná, ktorú potrebujú

Streda, 2. jún 1998, 12:54

Po tých slovách prebehol Hermioninými nervami elektrický šok a všetky myšlienky o prijatí prestrojenia za Dumbledorovu neter zo starovekého Egypta jej bleskovo vyleteli z mysle. Je čas. Vraciame sa v čase o viac ako  päťdesiat rokov. S pomocou ilegálneho zaklínadla, ktoré je takmer nemožné uskutočniť. OchMerlinOchMerlinOchMerlinOchMerlin–

Dumbledorove oči sa pristavili na osobe najbližšie po jeho pravici. „Prečo nejdete prvý, pán Malfoy?“ navrhol sťažka.

Draco zažmurkal a nervózne si z očí odhrnul prameň svetlých vlasov. „Správne.“ Vystrel sa, pravou rukou si zastrkávajúc prútik hlboko do vrecka. „Poďme to prekonať.“ Hermiona videla ťažkú oceľovú stenu klesnúť na jeho tvár, počula ako ovládla jeho hlas, videla ho rázne zaťať čeľusť a zatvrdiť sa proti pre čokoľvek, čo malo prísť.

Draco Malfoy bol rozhodnutý.

„Veľa šťastia,“ zašepkala mu Hermione, keď prechádzal do stredu Núdzovej miestnosti. Tá bola dnes špeciálne voľná od všetkého nábytku kvôli spätným účinkom zaklínadla, ktoré vraj spôsobovalo. Steny miestnosti aj jej strop boli z veľkých kameňov a Hermione pripomínali väzenskú celu. Rýchlo z mysle vytlačila záchvat paniky podozrivo pripomínajúci klaustrofóbiu, ktorý ju začal zvierať, a namiesto toho rýchlo zachytila blondiakovu ruku, pričom mu ju jemne stisla skôr, ako odišiel z dosahu.

„Vieš, že nepotrebujem žiadne šťastie. Narodil som sa s ním,“ informoval ju samoľúbo. Prevrátila očami, keď jej venoval tak známy Dracovský úškrn a žmurk. Robil skvelú prácu, aby prehltol svoje obavy. „Uvidíme sa na druhej strane, Grangerová.“

„Hej, predpokladám, že sa ma ani v tamtom svete nebudeš môcť zbaviť,“ povedala Hermiona nenútene s úškľabkom a spustila ruku späť. Veselý úsmev sa jej stratil z tváre, keď sa Dumbledore otočil k Dracovi, jeho prútik sa zľahka zdvihol ale stále váhal, ochabnutý v jeho ruke. Hermiona bojovala, aby dokázala prehltnúť svoje tlčúce srdce, ktoré jej vyskočilo až niekde do hrdla. Je to tu.

Akokoľvek, Dumbledore ešte nebol pripravený. Nebol pripravený nechať ich ísť. Hermiona videla to utrpenie rozliezajúce sa mu po tvári, bolo zrejmé, že ho zabíja, že to musí urobiť. Ale zas, dosť dobre to mohlo zabiť ju... Doslova. „Nezabúdajte, že som v tom čase učil Transfiguráciu. Učebňa transfigurácie,“ zopakoval na zdôraznenie. „Musíte sa dostať do učebne transfigurácie predtým, ako vás ktokoľvek iný uvidí.“

„Pán riaditeľ, prechádzali sme si ľudí, miesta a veci Rofortu z 1944- tého najmenej tridsaťkrát odkedy sme sa pred piatimi dňami dozvedeli o tomto prekliatom pláne,“ zatiahol Draco, netrpezlivo bubnujúc prstami o svoj bok. „Naučili sme sa toho toľko, že je to až choré. Nebojte sa.“

„Presne, vieme o nich viac ako oni sami,“ dodal Ron. Ginny odfrkla a nesúhlasne pokrútila hlavou, na čo si Ron vzdorovito prekrížil ruky. „Ale áno, vieme!“ bránil sa.

„Najvyšší čas pustiť sa do toho, pane,“ poradil Harry potichu svojmu starému mentorovi zo svojho miesta po Ginninom boku, jeho ruka tesne prepletená s jej. Obaja, spolu s Hermionou, Lavender a Ronom stáli tak ďaleko od Dumbledora a Draca ako len miestnosť dovoľovala.

Na kratučký okamih si Hermiona priala, aby niekto takto stál po jej boku ako Harry pri Ginny, každý oporou pre toho druhého, a aby takto držal jej ruku, no rýchlo pokrútila hlavou. Náhodné myšlienky, ktoré človeka napádajú v osudných chvíľach jeho života!

Vpredu sa Dumbledore sťažka vzdychol, zničený vzdych starého, porazeného muža. Jeho špicatý klobúk, posiaty modrými mesiacmi trošku klesol ľútosťou, no jeho oči sa zastavili na Dracovi a jeho slová boli zrazu strohé a profesionálne. „Veľmi dobre. Pán Malfoy, ste pripravený na akékoľvek vedľajšie účinky, ktoré toto kúzlo môže vyvolať?“

Hermionin žalúdok znova urobil salto; začala uvažovať, čo také jedla na raňajky, že to robí také veci. Dumbledorova starosť bola hmatateľná, bolo to skutočné, ale nemusel dať te otázke nádych `ste pripravený zomrieť?` !

Riaditeľova otázka zjavne nepridala Dracovi na odvahe. „Aj keď je vaša premyslenosť hodná uznania, momentálne je úžasne dobrý čas pýtať sa,“ zamrmlal, znejúc nahnevane. „Proste to už urobte, dobre?“

Jeho slová stačili, aby Dumbledorovi ukázali zvyšok cesty cez dvere, ak by sa to tak dalo povedať. jeho ruka spevnela a zdvihol prútik. Hermiona sa striasla, keď silný závana vetra zafúkol Miesntosťou, šľahnúc jej tmavohnedé kučery do tváre. Netrpezlivo si odhrnula vlasy z očí, unesená sledovaním ako Albus Dumbledore siahol k svojej povestnej mágii, jeho zvyčajne jemný hlas nabral rozmach a silu, jeho tvár zmenená v sústredení, ktoré si toto zaklínadlo vyžadovalo...

„Impartus Infinitivum!“

Miestnosť naplnil uši trhajúci rev a energetická guľa podobná malej nukleárnej zbrani vystrelila z Dumbledorovho prútika, letiac k trošku vystrašene sa tváriacemu Dracovi. Stačilo žmurknutie a obklopili ho trblietavé iskričky ako zlato a strieborno sa ligotajúce diamanty. V jedinom údere srdca, sa kúzlo – a Draco- zmenilo na maličkú, plávajúcu, iskriacu bodku... a zmizlo.