5. Už si niekedy cestoval naprieč čas? 2. časť
Ticho, ktoré
nasledovalo po Dracovom zmiznutí bolo zrejme rovnako ohlušujúce ako ten výbuch.
Hermiona opatrne spustila ruky z očí, ktoré si chránila pred teraz už
zaniknutým, oslepujúcim svetlom. Zrazu cítila, akoby z nej niečo opadlo
a uvedomila si, že celý čas zadržiavala dych. Automaticky vydýchla
a dlho zadržiavaný vzdych prešiel jej perami s jemným fuuu.
Lavender
v tej chvíli zdvihla trasúci sa prst a ukázala na prázdny obhorený kus
kameňa, kde ešte pred chvíľkou stál Draco, a vyslovila myšlienku, ktorá
podľa Hermiony bežala hlavou každému. „Do pekla!“ dokázala zo seba dostať.
„Neexistuje nijaký spôsob, aby ste ma dostali čo len... čo len blízko toho! Nie! Neurobím to!“
„Potom môžem
realizovať kúzlo presne tam, kde práve ste,“ povedal Dumbledore rezignovane
a vyslovil tie dve slová skôr, ako sa mohla Lavender čo len pohnúť.
Hermiona si znova inštinktívne zaclonila oči. Tlmene zastonala, keď ju silný
prúd vzduchu pritlačil o stenu.
Lavender pred
zmiznutím v žiariacom záblesku svetla vydala tenký, prekvapený škrek a Dumbledore
namieril prútik na Rona: „Ďalší.“
„Áno, myslím, že
Lav by ma zabila, keby som ju tam nechal iba s Malfoyom,“ zamrmlal si Ron
pre seba. S ťažkým vzdychom sa postavil dopredu a naširoko roztiahol
ruky, akoby sa ponúkal Dumbledorovi ako obeť. „Eh... trafte ma,“ zažartoval bezmocne.
Hermiona sa pri
Ronovom optimistickom pokuse mdlo usmiala, ale jej úsmev sa rýchlo stratil, keď
Ron zmizol pri hromovej rane a impulze energie. Začala sa cítiť odporne,
keď Harry aj Ginny zmizli v zabudnutí rovnakou nezákonnou cestou.
Samozrejme, Dumbledore si ju nechal nakoniec. Bolo tu tak veľa možností, čo sa
na tomto kúzle mohlo pokaziť. Ona mohla
skončiť v dobe kamennej, s Harrym v prvej svetovej vojne
a Ron sa už mohol prechádzať s Richardom Chrabromilom...
Žiaden div, že nikto
nikdy nebol tak sprostý, aby použil
toto zaklínadlo-
„Slečna
Grangerová?“
Niekde nejaký
hlas volal jej meno, ale Hermione sa to dosť ťažko vnímalo. Ak by Albus
Dumbledore nebol mužom na druhom konci prútika, z ktorého malo Impartus Infinitivum vyjsť, rozhodne by bez obalu poprela, že má
čokoľvek spoločné s týmto šialeným plánom. Vrátiť sa o pol storočia
len preto, aby porazili niekoho, kto je tak
bystrý, ak nie bystrejší ako ona?
Úplne sa zbláznila?
„Slečna Grangerová!“
Hermionine dlhé
tmavé riasy rýchlo zažmurkali a ona skočila späť do reality. Dumbledore
stál pred ňou s očakávaním. Skúšajúc nedať najavo, ako veľmi je
vystrašená, pozbierala každú štipku odvahy, ktorú našla vo svojom vnútri
a prešla do stredu teraz už prázdnej, a značne obhorenej, Núdzovej
miestnosti. „Predpokladám, že teraz už vycúvať nemôžem, však strýko Al?“
Hermiona by
prisahala, že Dumbledorove oči zažiarili, rovnaké dôverne známe iskričky sa
vrátili na jediný kratučký okamih. Ako to ten muž robil, nevedela, ale akosi
tieto šibalské modré oči vždy Hermione pripomenuli, že stabilita v tomto
svete stále existuje. Rovnováha. To, že nech sa stane čokoľvek, pre každého
diabla, čo bude kedy existovať... stále tu bude Dobro. „Slovo na rozlúčku, ak
by som mohol, slečna Grangerová?“ opýtal sa.
Neverím, že to robím. Dýchaj. Dýchaj. Dýchaj. Dýchaj.
Plán. Plán, mám ja vôbec plán? Alebo len prídeme a jednoducho skončíme so
sedemnásťročným Voldemortom čo najskôr? Čo za splašený plán je toto? Čo to robím?
Možno potrebovala
trošku z Dumbledorovej zvyčajnej múdrosti. „Prepáčte, pán riaditeľ,
pokračujte prosím,“ povedala so slabým náznakom úsmevu. „Možno ma to udrží pred
útekom, dosť dlho na to, aby ste ma poslali päťdesiat rokov v čase.“
Dumbledore bez
námahy vyčaroval stoličku a pomaly na ňu klesol, rovnako akoby do nej
klesal veľmi starý človek... až na to, že Albus Dumbledore sa nikdy predtým
nesprával ako starý človek. Účinky vykonania tak silného kúzla rýchlo za sebou,
si vybrali svoju daň na staršom pánovi, vyzerajúcom ako starý otec.
„Slečna
Grangerová- alebo, mal by som povedať, slečna Dumbledore Nefertari,“ začal
v nepochopiteľne konverzatívnom tóne, „myslím, že by ste mali niečo
vedieť: posledných pár dní som vám dal viac informácií o mladom lordovi
Voldemortovi ako komukoľvek inému.“
A-ha! Nakoniec si úsmev neoblomne prerazil
cestu na Hermioninu tvár napriek jej ťažko udržateľnému pokoju. „Čudovala som sa, prečo všetci ostatní
dočítali tak rýchlo!“ zvolala. Uhladila si svoje šaty zo štyridsiatych rokov
v strihu presýpacích hodín a pozorne sa usadila na zem. Položila si
bradu do dlaní, lakte na kolená a so záujmom hľadela na riaditeľa. „A
prečo som bola ja tá jediná zasvätená, ak sa môžem spýtať?“
Riaditeľ si ju
zblízka prezeral. „Verím vášmu rozumu, slečna Nefertari,“ začal opatrne,
vyberajúc slová. „Ale hlavne, verím vášmu srdcu. Lord Voldemort, priamo alebo
nepriamo, priniesol veľa bolesti do života každého z vás, tebe
a Harrymu zvlášť. Videli ste ničenie, ktoré mal na svedomí, ľudí, ktorých
zabil, životy, ktoré zničil a ničí...
Videli ste všetky tie veci, ktoré spôsobil po tom ako sa z Toma Riddla
stalo to, čo si vybral. Čítali ste takú kompletnú biografiu prvých sedemnástich
rokov Toma Riddla, akú som vám len mohol poskytnúť. Mohli ste si načrtnúť
akýkoľvek záver, ktorý sa dal načrtnúť podľa riadnych, chladných faktov.“
Dumbledorov hlas
sa zrazu zastavil, ako obvykle, keď sa chystal prejsť k pointe. „Ale mali
by ste vedieť, slečna Nefertari, že ani v jednej chvíli v minulých
rokoch Toma Riddla a počas jeho štúdia na Rokforte, ani v jedinom,
nemal ten chlapec šťastné detstvo.“ Uprene sa zahľadel na Hermionu. „Nikto sa
nenarodil ako diabol, Hermiona. Je to ich život, ktorý ich takými robí.“
Jeho slová jemne
prešli Hermioninými ušami, ale nebola si istá, čo presne tým chcel povedať. Vraví,
že Lord Voldemort nebol diabol?
Pochybovala o tom. A akokoľvek, prečo to hovoril práve jej?
Napriek tomu,
mala oveľa viac naliehavých prolémov. Zmenšený kufor v jej pravom vrecku
sa jej zarýval do nohy a ona začala špekulovať, s nepatrným náznakom
úzkosti, či jej priateľov už neunavilo čakať na ňu v Núdzovej miestnosti
päťdesiat rokov v minulosti a či neodišli bez nej.
Päťdesiat rokov v minulosti.
Náhla, ale dosť
bystrá myšlienka, aspoň tak si myslela, jej strelila do hlavy. „Pán riaditeľ,“
začala rozrušene, „ak Harry, Ron, Draco, Ginny a Lavender sú technicky
vzaté už päťdesiat rokov v minulosti, nemali by byť veci v tomto čase
už iné? Nemali by Voldemort a všetky Temné Sily zmiznúť? Zmeniť sa na
prach?“
Dumbledore kývol
hlavou smerom k malému rohovému okienku. „Nič nevyzerá inak, však slečna
Nefertari.“
Hermiona sa
bleskovo vyrovnala a zahľadela sa cez sklo... a jej srdce zamrelo,
jazyk sa jej prilepil na podnebie. Obrovitánske čierne a nezdravo zelené
búrkové mraky, mraky, ktoré mohli byť výtvorom len intenzívnej, mocnej
čarodejnej bitky, boli stále nad obzorom.
„Takže...“
podarilo sa jej chytiť hlas a vrhla zmätený pohľad na staršieho muža.
„takže, to nefungovalo?“ Drahý Merlin,
všetko to šialenstvo, táto extrémna príprava, a ono to nefungovalo?
A je to.
Nádej zomrela.
„Možno,“
odpovedal Dumbledore jednoducho. Unavene sa usmial a postavil sa na nohy.
Čo je to s vami? Hermione sa chcelo kričať. Nasledovala ho,
postavila sa a oprášila si svoje tmavé šaty. Možno som teraz trošičku nervózna, ale nemali by ste byť rovnako zúčastnený ako ja? Oh, toto je tak zlá situácia, zlá. Zlá, zlá, zlá-
„Možno je všetko
stratené,“ pokračoval zamyslene. Pomaly obrátil zrak na jej drobnú postavu
a cúvol, zdvihol prútik pripravujúc sa na posledné kúzlo cesty
v čase. „Alebo... možno tá jediná, ktorú potrebujú, ste vy, slečna
Nefertari.“
Hermiona cítila
ako jej stuhla krv pod váhou, ktorú so sebou niesli tie slová. Perami jej
unikol krátky, suchý smiech. „No, to je pekné, pán riaditeľ, žiadny nátlak,“
vyhlásila cynicky. Hlas sa jej triasol napriek jej snahe ovládnuť ho. Áno,
o áno, teraz už bezpochyby cítila dnešné raňajky v krku. Francúzsky
toast s banánmi, to bolo to. A s trochou javorového sirupu, len
aby to malo tú správnu sladkú chuť-
HERMIONA UVEDOM
SA!
Zrazu pochopila,
aké to musí byť pre niekoho hrozné, keď naňho prútikom mieri Albus Dumbledore.
Alebo na ňu. Dumbledorov pohľad bol neskutočne vážny, jeho prútik pripravený.
„Nemám šajnu, čo ste plánovali, Hermiona-„
Tak to sme dvaja.
„-a ani nechcem
vedieť. Ale... pamätajte si toto, napriek všetkému, čo budete plánovať: niekedy
tie najťažšie bitky nie sú vyhrané bojom.“
Hermionine
inteligentné oči naňho zmätene pozreli, ale skôr ako sa mohla ozvať, čo jej toto malo povedať, oslepilo ju
briliantovo biele svetlo, celú ju obkolesilo, jej nohy sa odlepili od zeme
a svet, ako ho poznala sa zmenil na totálnu a absolútnu černotu.