6. Už si sa niekedy znova narodil?
Mŕtvi a pochovaní
Pondelok, 29.
september 1944, 13:11
Núdzová miestnosť
sa nezmenila. Akurát nebola obhorená.
Hermione búšilo
v hlave a mala nejasný pocit akoby do nej zozadu narazil rokfortský
expres. Naľavo počula pre Draca dosť
netypický ston a, po niekoľkých hviezdičkách a čiernych bodkách, ktoré jej
bránili vo výhľade, ho uvidela omámene sedieť. „Ehhh.... ´ungoao ´o?“
„Uhmmmm... ´oškaj
´ozrea,“ zamrmlal Harry, ako by ho prekliali. Neisto sa postavil na nohy,
okuliare mu viseli na nose, a nebezpečne opileckým krokom si to nasmeroval
k dverám. Otvoril ich, pričom takmer spadol dozadu, a vystrčil hlavu
na chodbu. „Uhmmm... ugh...“
„Achhhhh“
zamumlala Ginny natiahnutá na zemi. Veľmi opatrne sa prevalila na brucho.
Vzápätí si rukami zakryla hlavu, akoby tento jednoduchý čin bol plný mučivej
bolesti. „Ach!“
Nirváne podobná
úľava, ktorú Hermiona cítila po zmrštení sa do miniatúrnej čiastočky a
cestovaní v čase, a pocit z prežitia boli rýchlo nahradené dosť
akútnou obavou, že kúzlo zmenšilo mozgy jej priateľov na veľkosť hrášku. Musela to zistiť. „Harry... po anglicky,
prosím ťa...“ (chápem, že by tu viac pasovalo „po slovensky“ ale uznáte, že by
to znelo čudne; pozn. prekl.), vydýchla, pričom sa trhla, keď sa jemne snažila
sadnúť si. „Ešte celkom neovládam nárečie jaskynných ľudí.“
Napoly
predpokladala, že jej Harry odchrochtá naspäť. Namiesto toho jej poslal
zničujúci pohľad a napravil si okuliare. Jeho strapaté vlasy boli na tom
ešte horšie ako obvykle. Trčali tak ďaleko na absolútne všetky strany, že
niekomu by sa mohlo zdať, že doňho udrel blesk. Vyzeral, že je pripravený
odvrknúť nejakú nahnevanú odpoveď, keď Ron vydal odporne hlasné odfrknutie,
trhol sa do sediacej polohy a so stonom tresol späť.
Hermione to
všetko prišlo oveľa viac smiešne ako to v skutočnosti bolo. Zdalo sa, že
Ginny, s naširoko roztvorenými očami, keď dvihla hlavu dosť skoro, aby
videla ako jej brat dopadol, myslela na to isté a zachichotala sa. To
Hermione stačilo. Lavender s Ginny ju nasledovali podobným záchvatom
smiechu.
„Oh... drahý
Merlin!“ vydýchla Hemriona medzi výbuchmi smiechu a návalmi bolesti.
„Myslím, že nebudeme mať žiadne problémy... určite ich oslníme naším... naším vtipom a šarmom!“
Na Ronovej tvári
sa rozhostil prefíkaný úškrn. Dvihol prst, naznačujúc nech počkajú, a, príliš
neskoro, si Hemriona uvedomila, čo sa jej zjavne duševne narušený najlepší
priateľ chystá urobiť...
„Kryte sa!“ zaskučal Harry a hodil
sa na chodbu, keď Ron otvoril ústa a vydal ten najodpornejší zvuk, aký
Hermiona kedy počula. Asi dvadsať sekundová zmes skokana obrovského
a lesného rohu. Vydala pridusený výkrik a skočila do náručia osobe,
čo jej bola najbližšie- Dracovi. Ginny si znova pochovala hlavu rukami
a Lavender si škriekajúc zapchala uši.
Extrémny stres
toho rána bol zrejme na Hermionu priveľa, pretože sa začala nekontrolovateľne chichotať
a skryla si tvár do pleca uškŕňajúceho sa Draca. Jej smiech sa len
zhoršil, keď sa Harry pomaly doplazil späť do Núdzovej miestnosti, smejúc sa
pre seba a berúc ten incident s väčším humorom ako si zaslúžil.
Teraz bola mimo
Lavender, slzy jej stekali dolu tvárou a zvalila sa na Rona chichotajúc
sa, „Ouuu, Ron!“
A potom,
takmer ako facka, Hermiona cítila ako sa hrubá obálka, ktorú jej dal Dumbledore
a ktorú stále držala v ruke, rozpálila, vyzeralo to... akoby ju chcela vrátiť späť do reality
a pripomenula jej, čo ešte musia urobiť. „Chalani, haha, my- Harry,
prestaň!- mali by sme sa upokojiť!“
„Môžem... vám
šiestim pomôcť?“
Vystrašená
z neznámeho hlasu, ktorý akoby prišiel od nikadiaľ, Hermiona vyskočila
z Dracovho náručia a sťažka pristála na zemi. „Psssssssst!“ zasyčala
na svojich priateľov, drgnúc lakťom Lavender. Elegantne sa postavila, snažiac
sa využiť akúkoľvek šancu urobiť dobrý prvý dojem, urovnala si šaty, pre istotu
si prehodila kučery cez plecia a prvýkrát pozrela na muža vo dverách.
V tej chvíli
jej oči rozšíril úžas a takmer cúvla od šoku. Čo má toto znamenať?
„O môj bože, on je ryšavý!“ vystrelilo
z Lavender, keď zachytila výzor toho vysokého muža.
Ron aj Ginny,
obaja upreli pohľad na pobavené dievča. „Čo je na tom zlé?“ opýtal sa brat
a sestra súčasne.
„Decká!“ zasyčala Hermiona ako nahnevaná
mama hus. Toto bolo jedno, ak nie aj to najdôležitejšie predstavovanie
v ich misii... a oni sa stále správali ako päťročné deti. Otočila sa
a prísne zazrela na nezbednú melírovanú brunetku a dvoch
červenovlasých súrodencov. „Psssst!“
Keď sa Lavender
zachichotala a skryla si tvár za Rona, Hemriona potriasla hlavou
a otočila sa naspäť tvárou k zmätenej mladšej verzii Albusa
Dumbledora. „Áno, rozhodne môžete,“ odpovedala na jeho skoršiu otázku.
Rozhodovala sa nad uistením ´prichádzame v mieri´ ale namiesto toho mu
podala obrovskú obálku.
Dumbledorove
obočie vystrelilo hore, keď civel na elegantný rukopis adresujúci obálku jemu
samotnému. Určite spoznal, že rukopis je jeho, pomyslela si Hermiona
a kývla smerom k obálke. „musím trvať na tom, aby ste si to
prečítali. Teraz.“
Dumbledorove oči,
teraz iskriace a odľahčené od dvoch vojen, zamyslene sledovali Hermionu
predtým, ako zašepkal kúzlo. Z vrchu jeho prútika vyskočila malá žiletka
a on ňou kĺzal po hrane obálky. Vyberajúc von jej obsah, rýchlo prehliadal
prvý kus papiera.
Hermiona cúvla až
stála vedľa Harryho. Položil na ňu svoju upokojujúcu ruku, masírujúc jej krk.
„Mmmm,“ vzdychla spokojne, zatvorila oči a uvoľnila sa pod jeho dotykom,
vychutnávajúc náhle ticho miestnosti. Ginny, Draco, Lavender a Ron sa už tiež
postavili a so záujmom študovali tohto staro- nového Dumbledora. Mal masu
červených vlasov, stále nosil polmesiačikovité okuliare a stále sa týčil
nad nimi všetkými, možno okrem Rona...
Ale aura, čo ho
obklopovala sa zdala o toľko mladšia. Takmer neškodná. Hermiona
nemohla pochopiť ako mohol jediný človek vyzerať tak strašne rovnako
a zároveň tak neskutočne rozdielne.
Dumbledore
nakoniec dočítal list a opatrne ho poskladal do maličkého, geometricky
perfektného štvorca. So zamysleným pohľad do šiestich párov zvedavých očí,
ktoré sledovali každý jeho pohyb, muž podržal papierik pred
sebou, zamrmlal : „Incendio!“ a poslal jediný dôkaz ich minulosti-
alebo budúcnosti, pripustila Hermiona- do plameňov.
A ideme na to, pomyslela si Hermiona, sledujúc ako plamienky
tancujú pred jej očami. Okraje papiera rýchlo zhnedli a zvlnili sa až sa
pergamen zmenil na popol, spadol na podlahu a rozptýlil sa ako prach. A je to. Hermiona Grangerová, Harry
Potter, Ron Weasley, Ginny Weasleyová a Draco Malfoy boli, a navždy
tak ostanú, mŕtvi a pochovaní. Naopak, Hermiona Dumbledore Nefertari,
Harry Evans, Ron West, Ginny Westová a Draco du Lac sa práve narodili.
Dumbledore bol
zadumane ticho, akoby si zbieral myšlienky. Po chvíli, zdvihol druhú, hrubšiu
obálku a prečítal si adresu. „Nebudem nikomu z vás dávať otázky,
takisto nechcem, aby ste odhaľovať niečo z vašich minulých- alebo
budúcich, mohol by som povedať- životov mne, alebo komukoľvek inému,“ povedal,
„bude najlepšie, ak o tom nikto nebude vedieť.“
Hermiona sa
usmiala, potešená, že prvú časť plánu- akýkoľvek plán to už bol- majú za sebou.
„Vlastne, to ste nám povedali aj pred odchodom.“
Dumbledore vyzeral byť zaskočený, ale pomaly
jej vrátil úsmev. „No, myslím, že niektoré veci sa nikdy nezmenia, moja...
drahá neter Hermiona, predpokladám?“
„Samozrejme,“ odpovedala Hermiona s tak
očarujúcim úsmevom, aký mu len mohla dať. Dumbledorov list pre seba musel
vysvetliť naozaj veľa, a ona musela byť vďačná Dumbledorovmu minulému aj
budúcemu ja za ich chápavosť. Jej úsmev sa zmenil na jemne nezbedný. „Je to tak skvelé, vidieť ťa znova, strýko Al!
Bolo to tak dávno!“
Draco odfrkol,
ale rýchlo to zamaskoval kašľom. Hermiona mu bokom poslala nahnevaný pohľad ale
Dumbledore sa teraz už otvorene usmieval. „Tak potom, Hermiona, myslím, že by
sme mali ísť sa profesorom Dippetom vybaviť prestup mojej najobľúbenejšej
netere a jej piatich najbližších priateľov z najprestížnejšej
čarodejníckej akadémie na zemi...“