8. Už si sa niekedy stala hlavnou prefektkou? 2. časť
ten istý deň, 19:18
„Harrimanová,
Alice?“
...“BYSTROHLAV!“...
Ozvala sa vlna
potlesku.
„Jules, Godfrey?“
„Godfrey?“
zachichotal sa Ron potešene z bočnej, matne osvetlenej komory za
rpofesorským stolom vo Veľkej Sieni. Netrpezlivo prešľapoval neďaleko tenkej
drevenej dosky, ktorá delila Hermionu, Harryho, Ginny, Draca, Lavender
a jeho od zvyšného osadenstva Rokfortu, a nazeral tenkou škárou medzi
dverami. „Radšej by som zomre na mŕtvicu ako žiť s takým menom... Lav, čo
to robíš?“
„Ja pracujem,“ odpovedala Lavender
podráždene. Práve dokončila nebezpečne znejúce zaklínadlo na stmavenie
Hermioniných vlasov. Teraz kriticky študovala novú Hlavnú prefektku skôr, ako
ukázala prútikom priamo na Hermioninu tvár a zamrmlala: „Cabria solus!“
Hermione mimovoľne zafňukala, keď videla, ako sa jej pôvodne krémovo sfarbené
ruky sfarbili o niekoľko odtieňov tmavšie a mohla jedine
predpokladať, že zvyšok jej telo ich nasledoval.
ROn sa znova
zasmial, keď výkrik Triediaceho klobúka: „BIFĽOMOR!“ ľahko dosiahol miestnosť.
„ooo, a ešte je aj v bifľomore, úbohý chlapec...“
Lavender cúvla
a zopäla pred ňou ruky, keď si prehliadala svoje majstrovské dielo. Na
druhej strane Hermiona čakala a s obavami zadržiavala dych. Drahý Merlin,
čo som si to len myslela, keď som nechala aby Lavender na mne predvádzala
mágiu? Kričala jej myseľ v absolútnom zdesení, čakajúc, kedy na ňu harry
alebo Ron alebo Ginny alebo Draco pozrú a utečú na opačnú stranu.
Jej priateľka sa
však spokojne uškrnula a veselo prikývla. Tieto gestá však Hermionu
ktovieako neupokojili. „Fajn, Hermy, si pripravená!“ vyhlásila s jemným
tlesknutím, vyzerajúc so sebou patrične spokojná.
Vo chvíli, keď
Lavender vyslovila tie slová, Draco zachytil pohľad teraz opálenej brunetky,
teatrálne rozšíril oči, jednou rukou si prikryl tvár a druhou schmatol
Harryho, odtiahnúc ho od ginny na svoju stranu. „Evans, zachráň ma od tej
veci!“ zakvílil.
Hermiona mu
darovala ničivý pohľad. „Och, prečo sa len nejdeš ukryť do nejakého kúta,
fretka?“ vyštekla podráždene a vehementne si zdvihla jeden prameň teraz
tmavo-čokoládových vlasov pred oči, aby ho preskúmala.
„hermiona,
ignoruj toho idiota. Vyzeráš naozaj, naozaj pekne,“ povedala Ginny úprimne,
postavila sa vedľa harryho a skúmala Hermionu sama. „Myslím to vážne.
Rozhodne sa môžeš hrať na Egypťanku a vyzeráš nádherne,“ tvrdila, keď
Hermiona pustila kučeru späť na plece a pozerala na ňu s výrazom
plným pochybností.
„Gin má pravdu,
Mione,“ povedal harry s ktitickým prikývnutím. „vyzeráš brilantne. Nie,
žeby si predtým nevyzerala... Pravdepodobne dosť dobre na to aby si pritiahla
ešte aj Voldemortovu pozornosť, keby mal srdce,“ zažartoval. Vyslobodil si
rameno z dracovho zovretia a prísne sa naňho pozrel. „Du Lac, povedz
Hermione, že vyzerá skvele.“
Draco pomaly
spustil ruku z tváre a opatrne na ňu hľadel. „vyzeráš... lepšie,“
pripustil zdráhavo.
„DO pekla, vidím
mladšiu McGonnagalovú!“ zasyčal zrazu Ron zarazeným a zároveň pobaveným
hlasom. Otočil sa späť do komory a kýval na nich aby prišli
k odchýleným dverám. „Poďte sem, banda... Pozrite sa na to!“
Strielac ešte
posledným hnusným pohľadom po Dracovi podišla Hermiona
k dverám, zaujala miesto vysokého ryšavca a pozrela sa cez
uzučkú škáru medzi dverami a stenou. Prvá vec, ktorú uvidela, bolo svetlo,
veľa svetla, nasledované veľkými čiernymi škvrnami masy študentov
v habitoch. Takmer tak rýchlo k nej zaviala dráždivá vôňa uvítacej
večere, pri ktorej sa jej zbiehali slinky a jej žalúdok hlasno zaškvŕkal
pri skvelej predstave večere po tom, čo nemali žiadny obed.
Keď si jej oči
privykli, mohla sledovať individuálne každého študenta. Jej oči prechádzali
Chrabromilský stôl a rýchlo sa zastavili na štíhlej brunetke s konským
chvostom, ktorá vyzerala, že je v štvrtom alebo piatom ročníku. Tvár
dievčaťa bola prekvapujúco podobná McGonagallovej ako ju poznala, akurát, že
táto McGonagallová, ktorá mala v cope zastrčené brko, ktoré držalo jej
vlasy pevne na mieste, šepkala dievčaťu sediacemu vedľa nej niečo do ucha
a usmievala sa.
Úžasné!
Pohľad na známu
tvár, aj keď tak mladú, trošku uvoľnilo napätie plné obáv, ktoré
v Hermione rástlo. Rukou si jemne odhrnula tmavé kučery z tváre, lebo
jej bránili v pozorovaní jej budúcej Vedúcej fakulty. Stiahla nos späť do
tmavej komory a pozrúc cez plece stretla sa s Harryho pevným, no
priateľským pohľadom.
„Stojíš
o hru na špióna Lorda Voldemorta?“ opýtal sa sucho a sklonil sa na
jej úroveň, aby mohol vidieť cez škáru. To bola ďalšia vec, ktorú Hermiona
milovala na Ginny. Ginny bola Harryho jediná priateľka, ktorá rozumela, že
láska medzi Harrym a Hermionou, nezničiteľná a silná, bola čisto
platonická. Vždy bola, a vždy bude. Prežili toho príliš veľa, aby
z toho mohlo byť niečo viac.
Jeho teplý dych
ju jemne ovial na krku a ona pri tom príjemnom pocite privrela oči. Znova
ich otvoriac chvíľu pozorovala, ako svojimi zelenými očami pozorne skúma
miestnosť. Potom s rezignovaným vzdychom a porazeneckým kývnutím rúk
odvetila: „Prečo nie?“
Náhle obrátiac
pozornosť naspäť do Veľkej siene, obzerala si slizolinský stôl. Oči jej
systematicky behali, ako sa snažila nájsť živú verziu ročníkovej fotky, ktorá
jej už počas tých posledných pár týždňov bola dôverne známa.
„Mione,“ povedal
zrazu Harry tichým hlasom, „chcem, aby si ma počúvala. Vieš, že toto bude
hlavne tvoja záležitosť. Ty budeš k nemu najbližšie, bližšie ako
pravdepodobne ktokoľvek iný.“ Sťažka si vzdychol a zmätene si rpešiel
rukou po vlasoch. „Merlin, Mione, nepáči sa mi to. Myslím tým, že je ejdna vec,
keď si s jedným z nás, ale ty budeš mať klubovňu iba s ním. Uvedomuješ si, čo ti môže urobiť?“
V Hermioninej
hlave vyskočil malinký pramienok paniky, no ona ho potlačila tak rýchlo, ako
len mohla. Nejde o to, že by na nič z toho doteraz nemyslela- oh nie,
všetko jej to už rozhodne hlavou prebehlo- ale z jej pohľadu, v tej
chvíli nemali práve lepšiu možnosť na výber. Nie, urobí, čo bude musieť tak,
ako sa rozhodla v 1998 a jednoducho bude musieť znášať následky.
Zanechala
pátranie po Voldemortovi a otočila sa priamo na Harryho. Rukou sa dotkla
jeho líca, oči jej teplo žiarili. „Harry, Harry, Harry,“ doberala si ho jemne,
„neboj sa o mňa; som už veľké
dievča!“ Hermiona sa na Chlapca, ktorý prežil uisťujúco usmiala. „Ja to
zvádnem. Ty, zo všetkých ľudí, by si to mal vedieť najlepšie. Ja to zvládnem,“ zašepkala prudko pri
jeho napätom výraze.
Harry sa napoly
usmial, dlhé chumáče vlasov mu strapato padali do jeho zaujatej tváre
a trčali z hlavy na všetky strany. „Viem, že zvládneš takmer všetko,
viem, že môžeš,“ zašepkal tak, aby ich ostatní nepočuli, „Ale tiež poznám
Voldemorta, ty si ho nikdy nestretla tvárou v tvár... keď si tam iba ty,
a iba on a medzi vami nič iné len vaše prútiky...“
Jeho oči za
okuliarmi stmavli. Hermiona nepochybovala, že si vybavuje jeho mnohé stretnutia
s Temným pánom, viac stretnutí, ako mohol niekto zažiť v celom
živote. Pozrel dole na drobnú brunetku, ktorej sa na tvári zračilo odhodlanie.
„Mione, musíš to
počuť a radšej ti to poviem teraz akoby si to mala odo mňa počuť
v Nemocničnom krídle,“ zamrmlal, „Voldemort je nebezpečný; je to
manipulátor; je všetkým, čo by si pri sebe nechcela mať deň čo deň
a Mione, je mi jedno ako súcitne podal Dumbledore jeho skoršie roky, už
teraz dobrovoľne zabil dvoch ľudí- vieš, že sa bojím,“ povedal o trošku
ľahším tónom, keď sa ozval Dippetov nezameniteľný prenikavý hlas, ktorý prešiel
ešte aj štrbinou v skľučujúco tmavej komore ukrývajúcej Šestku.
„A prechádzame
k naším prestupujúcim siedmakom!“
„hej, Harry,
viem, že sa bojíš,“ povedala Hermiona ticho. A že vždy budeš. „Ale...
cením si to. Je pekné vedieť, že sa niekto stará.“ Mdlo sa naňho usmiala, no
jej pokoj odletel, keď ostrý hlas profesora McDewitta, ktorého jej pred chvíľou
predstavili, vyštekol: „Dumbledore Nefertari, Hermiona?“
„Hej, Mione,“
povzbudila ju Ginny, keď ju Harry letmo pobozkal na čelo a otočil ju
k napoly otvoreným dverám. „To si ty,“ povedal s povzbudzujúcim
postrčením.
„Veľa šťastia,
Nefertari,“ zatiahol Draco, posielajúc Hermione žmurknutie a široký úškrn
skôr, ako stihla prejsť na druhú stranu. Jeho zvyčajná nadradenosť, najmä po
jeho rozkošnom malom komentári ohľadne jej výzoru, ju donútila otočiť sa.
„Šťastie?“
zopakovala Hermiona, prehodiac si vlasy cez plecia a vystierajúc sa.
Pohŕdavo sa na Draca usmiala a chrbtom urobila krok do Veľkej siene.
„Nepotrebujem šťastie, fretka, pamätáš?“ vrátila mu prehnané, flirtujúce
žmurknutie a sprisahanecky zašepkala. „Ja som sa s ním narodila.“
Draco šokovane
otvoril ústa pri Hermioninej netypickej zlomyseľnosti. „Hej!“
A Hermiona
vyšla kráčajúc priamo k Triediacemu klobúku- stále starému, zaplátanému
a položenému vpredu Veľkej siene. Sprevádzal ju tichý šepot klebetiacich
študentov a nahnevaný chlapčenský hlas odniekiaľ zvonka Siene: „Hej!
Ukradla mi výrok!“
Komentáře
Přehled komentářů
waw fakt super poviedka moc moc ma zujala...........newem sa dockat pokracka
fakt super poviedka
(Tana, 2. 7. 2008 18:37)