9. Už si niekedy stretol Temného Pána?
Pondelok, 29.
september 1944, 21:02
Hermiona došla do
prefektskej klubovne skôr ako Voldemort.
Dippet jej
povedal, že heslo je, podľa jej názoru dosť ironicky, ´čas´. Keď prišla k známemu vchodu do spální hlavných
prefektov, musela pretrpieť tri výzvy na duel, kým sir Cadogan zmäkol
a konečne ju pustil dnu. Uvažujúc nad tým, že dostala toho neschopného
rytiera ako vchodový portrét namiesto maľby ´Desať skáčucich lordov´, ktorých
mala s Dracom minulý rok a ktorí boli celkom milý, Hermiona usúdila,
že jej začalo dochádzať šťastie.
Dúfala však, že
jej zostalo dosť na čokoľvek, čo malo prísť ešte tú noc.
Vzdychla si a
prechádzajúc po drevenej podlahe automaticky zamierila k svojmu obľúbenému
koženému gauču, skrytému pred praskajúcim krbom. Masírujúc si spánky, klesla do
jemného, chladného materiálu, jej myseľ ešte stále vírili z tých
bláznivých udalostí: od zmeny na malinkú iskričku a prenášania sa
pätdesiat rokov v čase, znova korunovania na Hlavnú prefektku Rokfortu až
po pohľad na zadnú časť hlavy, no nič viac, najobávanejšieho temného pána
dvadsiateho storočia pri Slizolinskom stole počas uvítacej hostiny.
Striaslo ju tak
sa Hermiona donútila prezrieť si rozdiely medzi prefektskou klubovňou, ktorú si
pamätala a touto.
Úprimne, veľa sa
toho nezmenilo, pomyslela si, keď očami prechádzala po často používanom kozube,
koženého nábytku pozostávajúceho zo štyroch častí (diván, obrovské zaguľatené
kreslo, opierka na nohy a trojmiestny gauč, na ktorom práve leňošila), po
malom sklenemom stolíku, ktorý však nebol za jej gaučom, no medzi divánom
a kreslom, po malom, štvorcovom pracovnom stole vo vzdialenejšom rohu
miestnosti až sa zastavila na rovnakom západnom okne siahajúcemu až po strop.
Úplná tma tam vonku ostro kontrastovala s tlmeným svetlom praskajúceho
ohňa.
Spokojne sa
uškŕňajúc sa pozrela dole a zbadala iskrivo modrý a bronzový lesk
šatky ležiacej na sedadle vedľa nej. Farby boli v úplnom protiklade
k červenej a zlatej, ktoré k nej prirástli ako druhá koža, no aj
tak...
Hermiona vedela,
že Bystrohlav sa perfektne zhodne s jej študijnou stránkou a súdiac podľa
uvítaní, ktoré sa stretli s jej príchodom ku stolu, vyzeralo to, že si
bude rozumieť aj s bystrohlavčanmi.
Nikto nebol
prekvapený, keď klobúk Draca opäť zaradil do Slizolinu. Harry nasledoval Draca
do Hadej fakulty, čo Hemione takmer s istotou predpokladala,
a Ginny...
No, Ginnino
zaradenie bolo trošku šokom, ale teraz, keď si Hermiona predstavila kvality jej
priateľky, pochopila rozhodnutie triediaceho klobúka. Ginny mala tú krutú
schopnosť vymýšľať si žarty, vedela byť ľstivá, prefíkaná a sarkastická,
ak chcela a ona videla jej temné stránky...
Po tom, čo bola
Ginny zaradená do Slizolinu, Lavender neskôr prezradila, že musela Rona
omráčiť, aby prestal vrieskať ako šialený a aby mu zabránila vtrhnúť do
Veľkej siene a roztrhať Triediaci klobúk na kúsky. Ron bol bez odporu
zaradený do Chrabromilu a Lavender veselo odskackala do Bifľomoru, keď
oznámili jej fakultu. Po tom, čo temperamentý ryšavec akceptoval, že jeho
sestra a najlepší priateľ boli teraz vo fakulte, ktorú neznášal snáď
najviac, vyzeralo to, že je zo situáciou značne spokojný.
Čo Hermione
nedalo nič viac na uvažovanie o jej pláne na zbytok školského roka- ktorý
nabral prudký obrat po tom, čo bola vymenovaná ako Hlavná prefektka
s lordom Voldemortom ako Hlavným prefektom.
Z jej
pohľadu mala teraz dve možnosti. Musela si jednu z nich vybrať
v priebehu desiatich minút, počas ktorých zrejme lord Voldemort dokončí
ukážku žalárov slizolinským prvákom. Keď budúci Temný pán vojde portrétovou
dierou, Hermiona mohla urobiť to, čo chcela urobiť a dať mu všetko, čo si
zaslúži...
Alebo mohla byť
tou najmilšou osobou na svete, aj keď už len myšlienka na to sa jej zdala
nechutná.
Zamyslená
Hermiona si obkrúcala prameň zvláštne cudzích tmavých vlasov okolo prsta
a civela do tancujúcich, bielych a oranžových plameňov.
Áno, ako bude
celý tento rok pokračovať, sa zrejme bude odvíjať od jej správania dnes večer.
Prvý dojem znamenal všetko; to veľmi dobre vedela. Ak sa rozhodne viesť proti
Voldemortovi vojnu od prvého dňa, potom Ron v Chrabromile, Lavender
v Bifľomore, Draco, Ginny a Harry v Slizoline a všetci,
ktorých sa im podarí dostať na svoju stranu, budú nasledovať jej príklad.
A po tom všetkom, čo ten diabol, známy ako Voldemort, svetu urobil mohla
Hermiona úprimne povedať, že si zaslúži všetko, čo mu dajú...
Ale ešte to neurobil, rovnaký tichý hlások dobroty, ktorý ju upokojil
vo Veľkej sieni jej vplával do mysle. Ešte
je mladý. Ešte stále nie je úplne lordom Voldemortom.
Otvoril
Tajomnú komnatu na konci piateho ročníka, zvolala iná, logickejšia (aspoň tak sa Hermione
zdalo) časť mysle. Ak to nie je dosť
inkriminujúce, tak čo potom? Zabil svojho vlastného otca ešte keď mal trinásť! Narodil sa, aby zabíjal!
Nikto sa nenarodil ako diabol, slečna Nefertari.
Dumbledorove
slová na rozlúčku jej prenikli do mysle akoby starý muž sedel vedľa nej
a zmiatli ju ešte viac. Hermiona zavrela oči, nerozhodná, čo by mala
urobiť. Nikdy predtým nebola v podobnej situácii- predpokladala, že to
bude dlhá rozumová vojna medzi ňou a najnebezpečnejším mužom
v neznámom svete. Ona sama bude mať
spoločnú klubovňu s budúcim Temným pánom, pre Merlina!
Nikdy predtým sa
Hermiona necítila tak absolútne sama.
Možno, iba možno,
ak by myslela dosť silne, bude môcť počuť Draca, ako si v koženom kresle
za ňou mrmle popod nos nadávky na Hagrida a jeho nové šialené fantastické
zvery, možno by zavoňala dráždivú vôňu tekvicových koláčikov, ktoré Harry a Ron
prepašovali do klubovne prefektov na polnočnú party, možno by cítila chladné
bublinky ďatelinového piva tancujúce jej na jazyku, kým Lavender a Ginny
klebetia o poslednom metlobalovom zápase...
Pri jemnom
zaškípaní otvárajúcej sa portrétovej diery prebehol Hermionou závan hrôzy. O
niekoľko sekúnd neskôr jej rázne kroky odniekiaľ spoza nej oznámili, že diabol
samotný práve vkráčal do miestnosti. O Bože.
Dych sa jej zasekol v hrdle, srdce jej takmer vyskočilo z hrude. A je to tu. Bola jedinou osobou
v miestnosti s človekom, ktorý zabil jej rodičov, jej priateľov, tak
veľa ľudí...
Prestaň si to pripomínať, Hermiona Grangerová!
Nikam sa nedopracuješ, ak sa zamotáš do absolútnej hrôzy!
Portrétová diera
sa znova počuteľne pribuchla- zatvárajúc sa za ním, predpokladala- a Hermione
sa kruto vybavilo, že nezáleží na tom, ako veľmi jej ho vzhľad izby pripomínal,
to už nikdy nebude to miesto, ktoré kedysi nazývala “domov“. To miesto bolo
navždy stratené.
„Peklo“ by bolo
výstižnejšie pomenovanie.
Hermiona sa
chvatne skĺzla nižšie na gauč a nemohla si pomôcť, no stále počula Harryho
slová pred triedením, opakujúce sa jej v hlave ako pokazená platňa: Voldemort je nebezpečný; je to manipulátor;
je všetkým, čo by si pri sebe nechcela mať deň čo deň...
Zakrytá gaučom,
ďakujúc za jeho nenápadnú polohu chrbtom ku vchodu do klubovne, nenápadne
vystrčila hlavu cez jeho vysoké kožené operadlo tak, že sa objavil len kučeravý
vrch jej hlavy a podozrievavé, zúžené oči. Tak kradmo a kriticky ako
len mohla skúmala práve prichádzajúceho sedemnásťročného Voldemorta.
Na prvý pohľad si
všimla, že Voldemort na svoj vek vyzerá dosť dobre. Nevedela, prečo ju to
prekvapilo, pretože videla jeho staré fotky, ale neudrelo to do nej tak ako
teraz. Osobne mal v sebe akýsi chladný šarm, v každom svojom pohybe,
čo bolo rozhodne nebezpečné a zároveň neodškriepiteľne charizmatické.
Znechutene si
vzdychla. Napokon, pozerala sa na to absolútne objektívne; musela by byť cvok,
aby považovala vraha tisícok za aktraktívneho. Všetko na jeho výzore, zdá sa,
vyzeralo úzkostlivo na mieste, od jeho hustých, jemne kučeravých, úhľadne
učesaných a presne uložených tmavých vlasov, cez upravenú kravatu až po
uniformu. Ešte aj jeho kroky boli energické a zmysluplné, a on
pokojne skúmal klubovňu s menej ako zbežným pohľadom smerom
k Hermioninmu gauču.
Žaúdok jej
vyskočil do hrdla, zadržala dych a čelo sa jej mimovoľne začalo potiť.
A je to skutočne tu. Už sa nedalo vrátiť späť. Musí sa rozhodnúť,
a musí sa rozhodnúť práve teraz.
Pripomínajúc si
že má dýchať, brunetka si uľahčene vydýchla šťastná, že táto kniha je ešte
stále v jej sekcii knižnice, ak to tak mohla povedať. Sledovala jeho
inteligentný, bystrý pohľad, keď rýchlo našiel izbu hlavného prefekta
a schody vedúce k nej. Stále si nevšimnúc Hermionu, zamieril smerom
k nim... minúc jej žltohnedú koženú sedačku...
Nie, výber bol
teraz jej: ako chce hrať túto hru; ako chce žiť tento minulý život...
Hermionina myseľ
sa nespomalila, ani sa nevyčistila, tisícky myšlienok jej v nej vírili ako
pretekárske metly, vrhajúc ju do úplne rozdielnych smerov, kričiac na ňu ako
sirény, každá rovnako opodstatnená:
Ginnin ťažký
hlas, plný nenávisti, temne mrmlal, necháme
ho zaplatiť skôr, ako zistí, čo ho dostalo...
Dumbledorova aura
pokoja a absolútnej múdrosti, jasne prednášala, nikto sa nenarodil ako diabol, slečna Nefertari...
A Hermiona
sa rozhodla, tak hlúpo a prchko, ako to malo byť. Prehltnúc nával úzkosti,
vyskočila skôr ako mohla zmeniť rozhodnutie. „Hey!“ zakričala za miznúcim
temným pánom, pokúšajúc sa znieť priateľsky.
S jednou nohou na
schodíku smerom k jeho spálni lord Voldemort zastal a chladne sa
otáčal smerom doľava, kým jej nebol tvárou v tvár, jeho vypočítavé sivé
oči ju opatrne skúmali. Hermiona znova prinútila samu seba dýchať. Cítila sa
ako by bola pod mikroskenom, napriek tomu sa viac vystrela, zdvihla bradu
a stretla sa s jeho pohľadom. Nie, nedopustí aby ju videl zvíjať sa.
Je rok 1944, Hermiona. Stále je to len bežný
teenager- aspoň sčasti- a nemôžeš s ním zaobchádzať ako
s nepriateľom bez toho, aby si vzbudila podozrenie, kým ti na to nedá
dôvod. A potom, v každom smere, sa môžeš stať jeho vlasntou, osobnou
spolubývajúcou z pekla. V každom smere.
Toto je tvoja jediná šanca, Voldy...
Napriek tomu
musela vzdať temnému pánovi uznanie. Aj keď sa mu na okamih v očiach zjavilo
prekvapenie, vyzeralo to, že je prekvapený viac z toho, že ona robí prvý
krok ako z toho, že sa zjavila len tak z čista-jasna- alebo spoza
gauča.
Takže sa nedá
ľahko nahnevať. Na to sa pozrie.
„Hej,“ zopakovala
Hermiona. Prešla dookola pred gauč, ani na okamih neuhnúc pohľadom
a zamierila si to pomedzi kávový stolík a diván so sebaistotou
niekoho, kto pozná klubovňu prefektov ako vlastnú dlaň... čo ona samozrejme
bola. „Ty musíš byť hlavný prefekt.“
Voldemortova tvár
neprezrádzala ani náznak nejakej emócie, keď sledoval jej príchod
a zastavenie pár krokov od neho. Sekundu na to odpovedal stredným, nie príliš hlbokým
hlasom s jemne akoby írskym prízvukom. „Vzhľadom na to, že len hlavní
prefekti a profesori vedia heslá do klubovne hlavných prefektov, vyzerá to tak, všakže?“
Ooo, kyslý
zmysel pre humor. Cynizmus je prvým symptómom Temnej strany, miláčik.
Hermiona urobila
krok dozadu a študovala jeho pekne vykreslenú, rozhodne príťažlivú ale
trochu vychudnutú tvár.Čudne jej pripomínala bledú výzor Harryho po letných
prázdninách s Dursleyovcami. Skúšala sa rozhodnúť, či mal byť jeho
komentár výsmechom alebo to bol len normálny hovorový štýl lorda Voldemorta,
ale z jeho výrazu nedokázala vyčítať nič.
„Ja som
Hermiona,“ povedala nakoniec, dúfajúc, že tá kyslastá- horká chuť, čo mala
v ústach sa neprejaví v jej hlase. Prinútila sa k niečomu,
v čo dúfala, že je priateľský úsmev. „Hermione Nefertari,“ dodala, keď
neodpovedal, náročky vynechajúc Dumbledore.
„Viem“ povedal
Voldemort naprázdno, pokojne, kým ju ľahostajne skúmal, aspoň to tak vyzeralo.
Jeho hlas bol prekvapivo tichý, no autoritatívny- ten druh, ktorý prinútil
poslucháčov nahnúť sa dopredu, aby nestratili ani jediné slovíčko. „Prestúpila
si do Bystrohlavu. Dippet a McDewitt oznamovali tvoje meno pri večeri. Dvakrát. Raz pri triedení a raz
pri oznámení, že sa stávaš Hlavnou prekektkou.“
No, neujde ti nič, všakže?
Samozrejme, že si
nemyslela, že bude ten typ, čo si nechá niečo ujsť. Čakala na niečo rovnako
vtipné, kapitán To-Je-Zrejmé, ale nič neprišlo. No, pomyslela si trpko, Dumbledore
zjavne nepreháňal, keď nám povedal o Voldemortovom nedostatku života
a emócií.
Bojujúc, aby sa
jej úsmev nezmenil na znechutenú grimasu, Hermiona rýchlo prešla na ďalší pokus
o zdvorilosť. „Fajn, tak keďže som tu nová, toto je časť, keď máš povedať-
ahoj, ja som ten, som v takej fakulte, rád ťa spoznávam.“
Voldemort hľadel
na Hermionu, jednu ruku mal ležérne vo vrecku, druhou sa nonšalatne pohrával
s prútikom. Čakala, zvedavo a zároveň znepokojene, jeho búrkový
pohľad trošku skľučujúci. Po chvíli si prekrížila ruky, len preto aby sa pohla,
rozmýšľajúc ako ďaleko môže a ako ďaleko zašla.
Zrazu zdvihol
pravú ruku, natiahnuc sa aby potriasol jej. Takmer uskočila, tak neočakávané to
bolo. „Ahoj, ja som Tom Riddle, som v Slizoline, rád ťa spoznávam,“
povedal hlasom, ktorý by mohla pokladať za veselý, ak by to nebol Temný pán,
s kým mala dočinenia-
Počkať... „Tom Riddle?“
Och, presne tak.
Nemohla predsa predpokladať, že bude sám seba nazývať Voldemort pred hocikým.
„Myslím, že sa to
dalo aj bez presného zopakovania mojich slov,“ zahundrala Hermiona, „Ale teší
ma, som si istá.“ Opatrne hľadela na jeho ruku, neistá, či ňou môže potriasť,
alebo či ňou vôbec chce potriasť, keď
už na to prišlo.
„Jednu vec by si
mala vedieť, Nefertari,“ pokračoval Tom Riddle, stále s voľne natiahnutou
rukou, akoby jej náhle váhanie nemalo naňho žiadny účinok, jeho oči zamrznuté
na jej tvári, „a to, že nerobím formality.“
„Nerobíš, však?“
zopakovala sucho a zdvihla jedno tenké tmavé obočie. Jej pravá ruka sa
začala triasť, a navyše, jeho prebodávajúci pohľad začínal byť trošku viac
rušivý. „A prečo, ak sa smiem opýtať?“
„Nič na tom nie
je,“ vyhlásil vecne, pokrčiac ramenami, „teda, ak si môžeš byť, že je potešením
ma spoznať, keď si ma v živote nevidela?“
„Volá sa to byť
zdvorilý,“ odvetila Hermiona, neschopná odstrániť nádych sarkazmu v hlase.
Takmer nahnevane sa natiahla, chytila jeho ešte stále vystretú ruku
a potriasla ňou. Usúdila, že keby to neurobila, nebolo by to zrovna diplomatické
na jej strane-
A potom
zrazu ako dunivé, rezonujúce hromobitie, udrela do nej- nie, skôr jej vyrazila
dych- absolútne brilantná myšlienka.; myšlienka, ktoré mala potenciál vždy mať
navrch, dať jej akúsi výhodu oproti lordovi Voldemortovi. A ak všetko, čo
ostatní o ňom hovorili bolo pravdivé, bude potrebovať každú výhodu, akú
bude môcť získať.
Bez toho, aby
o tom poriadne popremýšľala viac ako stotinu sekundy, bez uváženia
akejkoľvek logiky toho nápadu, Hermiona sa chopila jedinej šance a konala.
Vo chvíli, keď sa
jej dlaň úplne spojila s Riddlovou, brunetka počuteľne zalapala po dychu,
prevrátila oči dosť na to, aby urobila dojem predtým, než ich zavrela
a nechala každý sval vo svojho tela úplne ochabnúť. Nohy sa pod ňou náhle
podlomili a zvyšok tela ich nasledoval.
Riddlov stisk bol
taký silný, že Hermiona ho takmer strhla so sebou. Modlila sa, aby bol mužom
a zabránil jej hlave tresnúť o drevenú podlahu. Počula, ako popod nos
zanadával a zároveň zacítila pod sebou jeho pravú ruku, jeho objatie ju
zastavilo centimetre od zeme.
A za to Merlinovi vďaka.
Keď ju Riddle
pomaly položil na zem, Hermiona sa na podlahe natiahla ako bez života.
V duchu narátala do päť a zamrmlala: „Ermm...“ Trošku prehnane
zaklipkala očami, otvorila ich... a našla sa hľadieť do vyľakanej tváre
Toma Riddla. „Ja som...“ jemne dvihla ruku a pomasírovala si bok hlavy.
„Omdlela som?“
Riddlove búrkovo
sivé oči sa zúžili a odpovedal jej ostrou otázkou. „Stávajú sa ti takéto
veci často?“
„Ehm... áno...
nie- teda, občas.“ Hermiona sa postupne posadila a opatrne si ďalej
masírovala záhlavie nevedomky si strapatiac vlasy na všetky strany. „niekedy,
keď sa dotknem ľudí... vidím veci.“ Rázne potriasla hlavou, akoby jej to mohlo
pomôcť navrátiť vedomie. So značnou dávkou zadosťučinenia si však všimla rýchly
záblesk obáv na jeho tvári.
„Vlastne je to
trošku čudné,“ povedala bez obalu, keď videla, že zhltol návnadu. „Zvyčajne
celkom neomdliem. To sa stáva len keď mám skutočne... silné... videnia,“
zahundrala, keď sa postavila pridržiavajúc sa operadla pohovky aby udržala
rovnováhu. „je to pre mňa vždy rozkošné prebudenie. Myslím na zrážku
s podlahou.“
Tak rýchlo, ako
sa strach na Riddlovej tvári objavil, tak rýchlo aj zmizol, zanechajúc ho
s výrazom povýšeneckej apatie. „A čo si videla, keď si sa dotkla mňa?“
opýtal sa, opierajúc sa s prekríženými rukami o zábradlie schodišťa.
Jeho hlas bol opovržlivo znudený, absolútne bez záujmu.
Hej, nikdy som nebola veľký fanúšik veštenia.
Nemaj strach, všetko sa to zmení, všeeeeetko
sa to zmení.
Hermiona si
takmer želala, aby mala svedka pre svoju chvíľu slávy.
Profesorka Trelawneyová, keby ste tu tak boli!
Chichotajúc sa
v duchu, nevinne žmurkla na budúceho Temného Pána, strelila.
PS: výnimočne celé... som na maródke... darí sa :D